Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum v Košiciach
Remeselníkov, ktorí sa združovali cechu sklárov, nazývali sklári, sklenári, oknári ale aj obločníci, či obločiari. Sklári patrili k špecializovanej výrobnej oblasti stavebníkov. Aj preto sa väčšinou spájali s tesármi, murármi, kamenármi, alebo stolármi. No v niektorých mestách si vytvorili aj samostatné cechy. Takto si vytvorili svoju prvú samostatnú organizáciu v roku 1579 v Kremnici (vôbec prvý známy sklársky cech na Slovensku), v Banskej Bystrici, roku 1655 v Bratislave, od 17. storočia v Bardejove, v Košiciach a v ostatných slobodných kráľovských mestách.
V stredoveku sa zasklievali iba chrámové, kostolné a katedrálne okná a okná na sídlach skutočne bohatých veľmožov. V oknách menej zámožných ľudí bol pripevnený iba pergamen (teľacia, jahňacia alebo kozia koža), ktorí tiež nebol lacný. Zasklievanie sa rozšírilo najmä za renesancie, pretože v 16. storočí tabuľové sklo ešte nejestvovalo. Okná mali hustú olovenú kostru, alebo lemovku, do ktorej sklenári zasadzovali sklenené: kotúče, kolieska, pupky a malé tabuľky, obyčajne kosoštvorcového tvaru. Takéto okenné tabule, skladajúce sa z malých kúskov, síce dosť dobre prepúšťali svetlo, no v tom čase ešte neboli priehľadné.
Sklenárom nestačilo vedieť okná iba zaskliť, ale museli vedieť okenné sklá aj pomaľovať ornamentálnou, alebo figurálnou výzdobou. To bolo dôvodom toho, že sa často združovali aj do spoločného cechu s maliarmi.
Sklenári v minulosti vyrábali aj zrkadlá. Hoci sa so sklenenými zrkadlami možno stretnúť už aj v 14. storočí, dovtedy ale aj neskôr, prevládala výroba kovových zrkadiel. Najstaršie sklenené zrkadlá sa vyrábali tak, že sklo podložili vylešteným kovom.
Sklenársky cechmajster v Bratislave, ktorého si volili 1. mája, musel usporiadať olovrant, ale náklady naň si vyúčtovával z cechovej pokladnice. Zo záznamov bratislavských sklenárov sa zachoval údaj, podľa ktorého si kupovali sklo na jarmokoch, ale nesmelo to byť viac ako 600 sklíčok naraz. To znamená, že remeselníci tohto cechu dávali do oblokov, alebo skríň dovtedy importované sklo. Sklárske huty na Slovensku začali vznikať v 17. storočí. Najstaršia sklená huta bola založená v roku 1630 v Novej Bani a vyrábala hlavne obločné sklo. Pravda, výroba tabuľového skla (valcovaním) vtedy ešte nebola známa a išlo len o výrobu tzv. pupkového skla.
Aj v tomto cechu platili nasledovné podmienky pre budúcich sklárskych učňov : nimi sa mohli stať len chlapci, pochádzajúci "z poctivého lože" (čiže zo zákonného manželstva), čo museli dokázať rodným listom. Ak boli synovia poddaných, mali okrem toho predložiť aj písomný súhlas svojich pánov. Učňovstvo v tomto cechu trvalo obyčajne 3 - 4 roky. Majstrovskí synkovia boli zvýhodnení kratšou dobou výuky. Po skúšobnej dobe, ktorá trvala 14 dní, predviedol majster učňa pred cechmajstra, kde predložil svoje doklady. Dve hodnoverné osoby (tzv. krstní otcovia) sa museli zaručiť, že učeň dodrží učňovský čas a neujde od majstra. Okrem toho ešte zložili za budúceho poctivého sklárskeho učňa peňažnú kauciu. Od 19. storočia museli predkladať aj vysvedčenie o tom, že sú "zaštepení proti kiahňam". Po zaplatení prijímacej taxy a malom pohostení cechu - olovrantom, ho obradne vyhlásili za učňa a zapísali do cechovej knihy zvanej register. Potom bol učňovi oznámený text artikúl, čiže poriadku. Byt a "zaopatrenie" dostával učeň od majstra. Majster bol zas povinný učňa riadne vyučiť v remesle, poskytnúť mu mravnú a náboženskú výchovu a tak sa mu stať "druhým otcom". Učeň okrem remesla musel u pani majstrovej vykonávať rozličné domáce práce, ako napr. ráno prvý vstať, rozsvietiť, v zime zakúriť, doniesť vodu na umývanie pre všetkých, ustlať postele tovarišov atď. Veď nie nadarmo z tohto, pre učňa ťažkého obdobia pochádza príslovie "učeň - mučeň". Po skončení výuky bol učeň "prepustený, alebo oslobodený z učňovstva", bol mu vydaný výučný list a majster ho zapísal do zoznamu tovarišov.
Z histórie výroby skla:
Sklárstvo je prastaré odvetvie, zaoberajúce sa výrobou skla a sklenených predmetov. Už prehistorickí ľudia vyrábali malé predmety z kryštálu, bezfarebného kremeňa, alebo sopečného obsidiánu. O skle je zmienka už v Biblii : v knihe Jóbovej, kde Plínius a Strabo rozprávajú o sklárňach v Tyre, Sidone a Alexandrii. Najväčší počet autorov kladie pôvod skla do Egypta, iní do Palestíny. Výrobky zo skla sú známe už v mínojskej a mykénskej kultúre. Slávnymi sklárskymi majstrami boli aj Féničania. O najstaršej výrobe skla a vybavení dielní sa dozvedáme z písomných správ (napr. klinové písmo) a z archeologických nálezov. V najstaršej dobe sklo odlievali do hlinených foriem a rezali za studena. Techník na výrobu skla bolo väčšie množstvo, no niekedy nie je možné ich rekonštruovať z hotových výrobkov.
Iné zmienky o skle sú: z Talianska, kde bola zavedená výroba jemnejšieho skla - prepychového, za cisára Tiberia (pravdepodobne tam pôsobili sklári z Egypta). Ďalšia zmienka o skle hovorí, ako už Alexander Severus uvalil na sklo daň a za Tiberia bola vyhradená sklárom v Ríme zvláštna ulica. Rimania vyrábali mnoho rôznych druhov skla - poháre na pitie, sklené hranoly, okenné tabuľky a zrkadlá.
V stredoveku si získalo svetové meno benátske sklo, vyrobené v sklárni na ostrove Murana, blízko Benátok. Toto sklo vynikalo vkusom a umeleckým prevedením. Výrobný postup bol prísne utajovaný. Muranskí sklári boli majstrami mozaikových prác a priviedli k dokonalosti aj výrobu zrkadiel. Z Talianska sa sklo rozšírilo obchodnými cestami do celého sveta.
Keď bol okolo roku 1680 objavený nový spôsob odlievania skla, stali sa vo výrobe sklených tanierov, tácní a podnosov najlepšími Francúzi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
