jeden zo svojich najvyšších cieľov, čo si dala do vienka. Renovácia ústavy je totiž naozaj dôležitá, o čom po verejnej polemike právnikov i laických pozorovateľov nezostalo najmenších pochýb.
Situácia je pritom nesmierne pikantná - keby táto garnitúra získala zopár mandátov menej, novelu by si nikdy medzi hrdelné priority dať nemohla, keďže by na ňu jednoducho početne nedosiahla. A dokonca ani EU (v koncovke osobne Verheugenom!) by nás do nemožnosti netlačila. Počiatočných 93 hlasov však dodalo guráž i veľké oči, a to je príčina, prečo väčšia sila pri zrode sa môže premeniť nielen na pozitívnu zmenu, ale i na jeden obrovský kar. Výsledok je totiž pred dneškom, i napriek opätovnej koaličnej garancii 90 hlasov, ešte stále trochu otvorený.
Istý výpadok znamená iba Tuchyňa. Ten už dal aj definitívne na známosť, že najsilnejším pudom, ktorý ním vládne, je pomsta. Jeho zlyhanie ťažko komentovať, príznakové je ale v širšej súvislosti so stranou, ktorá ho v najťažších časoch, keď sa temer lámala, "vynašla" ako záchrancu jednoty poslaneckého klubu. Strmý vzostup a následný morálny striptíz Tuchyňu ukazuje na personálne manko v SDĽ; ak už takéhoto strkali do popredia, je iba jedna diagnóza: "Nejsou lidi".
Kontingent ďalších, ktorí môžu prasknúť, je dosť široký. U každého je jasne vyššia pravdepodobnosť, že bude hlasovať "za" - len keby ich nebolo toľko. Budaj a Švec síce tak tvrdo tlačili vo veci "vysporiadania" s SDK na Dzurindu, že sa to dá nazvať skoro až vydieraním, keby však hlasovali proti ústave, odpísali by sa v politike nadobro. Keďže smerujú do spolku s Hamžíkom, sotva si dovolia salto smrti, i keď až do včera úporne signalizovali, že sa ešte stále nerozhodli.
Že zvíťazí sebazáchovný pud a rozum, veľmi neochotne potvrdil aj novopečený poslanec Kanis, ktorý avizoval ešte v piatok pozoruhodnú nespokojnosť s textom ústavy, za ktorú ako minister vo vláde bez výhrad hlasoval. Vyhnanec z SOP, trestne stíhaný Sládeček, sa údajne už tiež nechal "presvedčiť", že ústava je prioritným národno-štátnym záujmom. Otázka je čím. Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako dopadne "jeho" kauza Centrogel, kde beží o spreneveru cca 20 mil. Sk. U Diany Dubovskej, ktorá vystúpila v piatok s prejavom veľmi sympatickým opozícii, je vzbura tiež ťažko predstaviteľná - rozkol s koalíciou by mohli bolestne odniesť podnikateľské aktivity jej manžela (Majský).
Navyše, koalícia hrá i s dvoma žolíkmi. Hlavná Ficova podmienka, ktorú kuloárne vyhlásil - ponechanie Harabina vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu - je už "na dobrej ceste" vo forme pozmeňovacieho návrhu klubu SOP, na ktorom sa akosi zázračne už aj vytvorila koaličná zhoda. A ako sme už pred dvomi týždňami avizovali, železnou poistkou sa javí z SNS exkomunikovaný podpredseda NR SR Marián Andel. O tomto sa už včera stihol Peter Weiss prerieknuť, že "má šancu potvrdiť ústavodarnú kontinuitu". Ak Andel túto - s odpustením - "šancu", ktorá mu celkom iste zabezpečí výkon funkcie podpredsedu NR SR do konca volebného obdobia, využije, bude spolu s Weissom a Kanisom tretím matadorom, kto by si zahlasoval aj za starú, aj za novelizovanú ústavu.
Jednomyseľná nepodpora opozície ukazuje na najväčší problém dnešného ústavodarného aktu a zároveň azda jedinú úplne serióznu námietku, ktorú za tri týždne naniesli: Zmena ústavy, prijatá výlučne hlasmi aktuálne vládnucich strán, vskutku nehýri nadbytkom politickej legitimity. Etos inštitútu ústavnej väčšiny je naozaj v tom, že ona má stelesňovať a zaisťovať istú nadstranícku zhodu relevantnej väčšiny politickej scény. Treba povedať, že v zavedenejších demokraciách sa do ústavných zmien bez dohody s opozíciou nepúšťajú ani vtedy, ak vládna väčšina by na to mala silu. Vyhrážky našej opozície, že túto novelizáciu zmetú po voľbách z povrchu zemského (samozrejme, musia mať na to tiež 90 hlasov), sú vysvetlením, že prečo sa to takto nerobí.
Argumenty, že prečo predsa áno, sú však presvedčivejšie. Pričom toľko akcentované podmienky integrácie a spustenia reformy verejnej správy sú až na druhom mieste. Predovšetkým bohužiaľ platí, že na Slovensku niet štandardnej scény a ani priestoru pre akokoľvek minimálnu mieru nadpolitickej zhody. Vzdialenosť medzi ťažiskom súčasnej koalície a opozície je totiž stále priepastná. Presne ju predvídal už vo svojom úvodnom prejave za klub SDK Ivan Šimko, keď rozpravu, ktorá práve začínala, označil za márnu, keďže sa v nej zrážajú dve rozdielne kultúry, dva nezmieriteľné svety.
Ak ústava dnes neprejde, pre koalíciu to znamená Stalingrad a fakticky predčasný koniec, po ktorom už môže zvyšok funkčného obdobia iba "údržbársky doklepať". Ak ústava prejde, nebude žiadny dôvod na oslavu, iba na výdych po s odrenými ušami prežitej bitke, ktorej priebeh sa zapíše ako druhá najväčšia hanba slovenského parlamentarizmu hneď po tzv. noci dlhých nožov v novembri 1994.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
