alkoholizmu, aby po svojom obrátení pomáhal v Agentúre Závislosť ľuďom, ktorých osud rovnako poznačil alkohol, či iná závislosť. Z rozprávania Viliama Oružinského vyplynulo, že bol v podstate vždy úspešný človek. Už v škole bol tzv. vodcovský typ, nikdy nemal väčšie problémy so zvládnutím učiva a po ukončení gymnázia sa bez "cudzej pomoci" dostal na Univerzitu Karlovu do Prahy. Pracoval v zahraničí, neskôr prednášal na vysokej škole a stal sa aj úspešným podnikateľom. Jeho život však výrazne poznačil alkohol.

Po tom, čo sa človek oboznámi s vašim príbehom, úspešného človeka, logicky ho napadne otázka, prečo to všetko vlastne začalo?

- Sám neviem. V mojej aj v rodine bývalej manželky neboli problémy s alkoholom neznámym pojmom. Preto sme sa ešte pred vstupom do manželstva ubezpečovali, že v našej rodine tento zlozvyk vykoreníme a poskytneme našim deťom to, o čo ukrátil alkohol nás dvoch v detstve. Viem však, kedy to začalo. Po určitom čase, ktorý sme s manželkou strávili na zahraničnom pracovnom pobyte, sme si kúpili chalupu, ktorú bolo treba opraviť. Ocitol som sa v prostredí domácich usadlíkov, medzi ktorými bol alkohol v podstate výmenný prostriedok, pomocou ktorého sa platilo za vzájomnú pomoc. Náš vzájomný kontakt končil vždy pri fľaši alkoholu.

A čo Vaša rodina, aký postoj zaujala voči vášmu postupnému prepadaniu alkoholizmu?

- Možno to bude znieť zvláštne, ale moja rodina v tom smere zaujala značne pasívny postoj, možno že ma v tom aj podporovala. V tom čase som totiž učil na katedre jednej z vysokých škôl, pričom alkohol bol na tejto akademickej pôde v podstate bežnou vecou. Moja bývalá manželka mi nevyčítala časté posedenia pri alkohole s vtedajšími kolegami, pretože chcela, aby som na katedre cítil dobre a mal šancu postúpiť v kariére. Žiaľ, teraz viem, že to nebola správna cesta. Moja neskoršia závislosť zničila moje manželstvo, prestal som plniť funkciu manžela, ale i otca, čím utrpeli moji traja synovia.

Kedy ste zistili, že je skutočne zle?

- Po čase si môj organizmus privykol na dennú dávku alkoholu a vyžadoval ju. Dostával som abstinenčné záchvaty, trápili ma obrovské kŕče a triasol som sa. Nedokázal som napríklad trafiť kľúčom do zámky. Počas jednej bankovej transakcie som sa dokonca nedokázal podpísať totožne s podpisovým vzorom.

Sám ste okúsili, aké je to padnúť na ľudské dno. Priblížite našim čitateľom svoje vtedajšie pocity?

- Roky pitia ma dostali na skutočné dno, kedy človek stráca ľudskú súdnosť. Ako príklad môžem uviesť šoférovanie pod vplyvom alkoholu. Triezvo uvažujúci človek by to neurobil, pretože si uvedomuje riziká, ktoré sú s tým spojené. Ja som bol v stave, kedy som si sadol za volant opitý a ešte bez vodičského preukazu, ktorý mi za moje krízové obdobie zobrali dvakrát. Keď ma raz v takomto stave zastavili policajti, v krvi som mal vyše 2,76 promile. Ráno som musel vypiť fľašu vína, inak som nebol schopný jednať s mojimi zamestnancami či obchodnými partnermi. Často som odišiel z práce s akútnou potrebou vypiť si. Pamätám si, že som sa raz prebral v jednom petržalskom parku, pretože jedna bezdomovkyňa do mňa strkala paličkou snažiac sa zistiť, či som ešte živý. V období najťažšej krízy som vypil denne liter bieleho alkoholu a asi dva litre vína. Keď som bol už na pokraji, pil som to, načo boli peniaze, ale hlavne to, čo bolo po ruke.

Kedy ste prišli na to, že s touto závislosťou musíte prestať?

- Poviem otvorene, priviedol ma k tomu obyčajný živočíšny strach o bytie samé. V jednu osudnú noc som dostal preddelirijný záchvat, prežíval som strašné bolesti, nemohol som sa hýbať a pochopil som, že je zle. Ráno ma previezli do nemocničného strediska. O tom, v akom stave som v to ráno bol, svedčí aj to, že ma nemohli ani odvážiť. Moje telo sa totiž tak triaslo, že ručička osobnej váhy sa nemohla ustáliť na jednom bode.

Strach o holý život Vás teda dohnal k rozhodnutiu liečiť sa?

- V nemocničnom stredisku som ostal 16 dní, počas ktorých som absolvoval detoxikačnú kúru. Po nej sa ma otvorene spýtali, či sa chcem liečiť. Ja som sa však rozhodol pre, v tej situácii, najrizikovejšiu možnosť liečby. Odišiel som z nemocnice priamo na našu chalupu. Nešiel som ani domov, lebo som sa bál, že by som neodolal navyknutému životnému štýlu. Odišiel som na chalupu, kde moje liečenie záviselo od vlastnej vôle vydržať. Bol som na našej chalupe sám, zamestnával som sa rôznymi činnosťami a abstinoval som. Keď som po niekoľkých mesiacoch písal list mojej mladšej sestre, uvedomil som si, že to je to písmo, ktorým som si niekedy robil poznámky na vysokej škole. Bol to pre mňa povzbudzujúci moment, utvrdzujúci ma v tom, že sa vraciam tam, odkiaľ som prišiel.

Dnes ste už znovu čistý, vrátili ste sa do normálneho života, ste znova úspešný človek a osobnosť. Chceli by ste vymazať toto obdobie zo svojho života?

- Prežil som najhoršie obdobie, okúsil som, čo je to padnúť na dno a rozpadla sa mi rodina. Odcudzil som sa mojim synom a sám to badám hlavne u toho najstaršieho. Mám obavy a stále sa snažím sondovať, či môj alkoholizmus nebude mať genetickú preddispozíciu. Vymazať toto obdobie z môjho života sa však nedá. Ťažko opísať, aké to je, keď napríklad pozriem na chladničku, v ktorej je zásoba alkoholu. Musím byť stále v strehu a stále odolávam. Abstinencia bude pre mňa už celoživotným bojom.