dostalo sa mu odpovede na jeho početné bozky. "Poď, chcem ťa. Veľmi! Veľmi!" Silvia zopakovala svoju túžbu. Roztúžene a s láskou, ale teraz už nástojčivejšie. "Poď! Poď!" nahlas vzdychala.

"Zostaneš na noc?" opýtala sa ho, keď sa ručičky hodín blížili k dvadsiatej prvej. Neodpovedal. Namiesto toho siahol po poháriku s likérom, ktorý stál na malom stolíku vedľa pohovky. Vypili toho za ten večer akurát dosť. "Zostaň," prikázala mu. Pozrel na veľké nástenné hodiny, ktoré minútu čo minútu trhavým pohybom veľkej ručičky odratávali z drahocenného času. "Už je štvrť na desať. Musím už ísť."

"Škoda. Ale aj ti ďakujem za pekný večer, ktorý sme spolu prežili."

O pol hodiny bol doma. Hučalo mu v hlave - jednak od množstva vypitého likéru, lepkavého horkasto-sladkastého, a jednak od toho, čo povie žene. Jedno je isté - bude sa ho donekonečna vypytovať, kde bol tak dlho. Preboha, čo si má narýchlo vymyslieť?!

VYTVÁRAL ČAROVNÚ ATMOSFÉRU

Vzali sa z lásky pred deviatimi rokmi. A aj keď sa všemožne snažili, Pánboh neobšťastnil ich manželstvo plodom lásky, Veronika dlhý čas chodila za akýmsi bylinkárom, ten jej dával piť raz to, raz ono, ale bábätko sa nie a nie narodiť. Napokon zostala skeptická. "Sme a asi už navždy budeme bezdetné manželstvo. Zrejme aj také musia byť!" s riadnou dávkou skepsy a irónie si hovorievala sama pre seba, keď čakávala svojho muža, ktorý sa z práce vracala stále neskôr a neskôr... V malom okresnom meste na východe Slovenska sa nič dlho neutají. Aj vrabce už čvirikali po strechách, že Aleš si veru z rukáva nedá odtrhnúť... Reči sú reči, chlieb sa je, nech už je v nich pravdy iba trošku, Veronika začala pociťovať, že sa s manželom čoraz viac vzájomne odcudzujú. Niežeby si niečo nahlas vyhadzovali na oči, to naozaj nie, ale potajomky, tajomne, avšak o to nástojčivejšie sa do ich vzťahu vkrádal chlad...Veronika sa viackrát pokúšala hodiť manželovi záchranné laso v podobe otázky: "Kde si bol tak dlho, bála som sa o teba, chýbal si mi, kde si bol?!" Ale veci veľmi nepomohla. Skôr naopak. Aleš sa odpovedi buď šikovne vyhol alebo si našiel nejakú výhovorku. Veronika sa z práce vždy ponáhľala domov a to, čo nemohla venovať svojím deťom, plným priehrštím investovala do rodinného hniezda. Malý domček na okraji malého mesta premieňala na raj, stále čosi doma robila, krášlila, vynovovala. Dala v dome vymurovať pekný krb, ktorý po večeroch blčal a vytváral čarovnú atmosféru. Vedľa neho ležala sympatická a jemná kožušina, inštalovaná s jedným jediným cieľom... Veronika večer čo večer zapaľovala krb, aby manželovi vytvárala čaro rodinnej pohody, ale on prichádzal stále neskôr a neskôr a zakaždým mal naporúdzi nejakú výhovorku. Len v ten večer, o ktorom je reč, napochytre nenašiel nijakú.

"Bude desať hodín! Môžeš mi povedať, kde si bol doteraz?!"

"Desať? Už je desať?! Zdržal som sa v práci..." povedal a od hnusného, sladkastého a lepkavého likéru, ktorý pil so Silviou, mu hučalo v hlave.

Vtedy si Veronika všimla, že mu spod košele čosi vykúka. "A toto je čo?!" Nerozumel jej. "Toto je čo?!" pýtam sa ťa ešte raz. Prikročil k veľkému zrkadlu v predsieni. "Kde? Čo?" opýtal sa a vtedy si všimol, ako sa na neho spod košele škerí cucflek veľký ako svet. "Toto? To... to je vyrážka... urobila sa mi taká vyrážka... zrejme od nejakého jedla, v závodnej jedálni nám varia samé gebuziny, možno od toho... už dneska som chcel ísť k lekárovi, ale nestihol som, pôjdem hneď zajtra..." "A toto je tiež vyrážka?!" opýtala sa Veronika, keď zbadala ďalší cuflek. Bol hneď vedľa a bol ešte hroznejší ako ten prvý. "Mám vyrážky... mám viac vyrážok, nie jednu... zrejme od jedla." "Tak čo, povieš mi, ktorá bola taká usilovná?!" "Nerozumiem," Aleš sa robil hlúpym, ale bolo to iba trápne divadlo. "Takže mi nepovieš, ktorá bola taká usilovná?!" zrevala Veronika a Aleš si v tej chvíli všimol, že má v ruke rozžeravený kutáč, ktorý vybrala z ich rodinného krbu. "Preboha, neblázni!" skríkol. "Ja nebláznim, ja ti len urobím ďalšie vyrážky!"

Uskočil a vbehol do izby. Utekala za ním... "Prestaň ty krava! Zabijem ťa!" kričal Aleš, ale potom už pocítil len pálenie a skríkol: "Áuuu! Júúj! Jáááj!" Vybehol z bytu. Najprv sa potuľoval po nočných uliciach, ale na viacerých miestach tela ho neskôr začalo preukrutne páliť a svrbieť a tak - hanba, nehanba! - musel ísť na pohotovosť.

"Čo sa vám stalo?" opýtal sa službukonajúci lekár. "Popálil som sa, niečo som majstroval v garáži," vymýšľal, ale mužovi v bielom plášti, ktorý cítil, ako z neho razí sladkastá chuť likéru a na krku mu svietia dva veľké cufleky, sa to veľmi nepozdávalo. "Ale ozaj mi povedzte, čo sa vám stalo! Ja musím niečo napísať do záznamu," trval na svojom lekár.

Popálený muž napokon útržkovite porozprával, čo sa mu prihodilo, ale tú pasáž, ako žena na neho útočila s rozžeraveným kutáčom, popísal podrobne a farbisto. Keďže podľa lekára tu išlo o podozrenie z trestnej činnosti, celú záležitosť v zmysle predpisov oznámil niekdajšej Verejnej bezpečnosti, teda predchodcovi dnešného Policajného zboru.

ČO BOLO POČUŤ PO VEČEROCH?

Prokurátor obžaloval pani Veroniku G. z trestného činu ublíženia na zdraví a prípad sa dostal na súd. "Nechcela som svojmu manželovi ublížiť, bola som psychicky zdeptaná… Riešila som to v ten večer tak, ako ma to v tej chvíli práve napadlo. Ale naozaj som nechcela ublížiť a spôsobiť nejaké vážnejšie zranenia, skôr som svojho manžela chcela len vystrašiť a odradiť od páchania nevery. Teraz už viem, že to bolo hlúpe a zbytočné… Mrzí ma to a nikdy viac už sa v živote ničoho takého nedopustím a budem sa snažiť žiť riadnym životom pracujúceho človeka. Ľutujem všetko, čo sa stalo," sypala si popol na hlavu pani Veronika. "Bolo to len také nedorozumenie medzi nami... Som ochotný jej odpustiť, viem, aj ja mám svoj podiel viny na tom, čo sa stalo," povedal pred samosudkyňou Aleš. Ako svedkovia predstúpili pred súd susedia manželov G., ktorí protagonistov príbehu vykreslili ako "vcelku slušných a poriadnych ľudí", akurát poukázali na to, že z ich bytu "bolo niekedy po večeroch počuť krik a hádku". K slovu sa dostal i lekár, ktorý mal v tú noc službu na pohotovosti.

Súd napokon uznal Veroniku vinnou zo žalovaného trestného činu, ale upustil od potrestania, "majúc za to, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jej prevýchovu, navyše čin nezanechal trvalé následky a aj sám poškodený priznal svoj podiel viny na všetkom, čo sa stalo, pričom súd bral do úvahy to, že obžalovaná nikdy predtým neprišla do rozporu so zákonom a v mieste bydliska i na pracovisku ju hodnotia kladne... "

NAMIESTO POINTY

Ale rozvodu sa už nedalo zabrániť. Veronika trvala na podanom návrhu, v ktorom uviedla, že ich manželstvo prestalo plniť tri základné funkcie, najmä tú biologickú... V malom okresnom meste na východe Slovenska sa nič dlho neutají. Aleš sa hanbil ako pes a hneď po rozvode sa odsťahoval do iného kúta republiky. Ale kde a ako žil a čo robil ďalej, to som sa v súdnych análoch nedočítal. Viem len toľko, že Veronika sa neskôr vydala za postaršieho muža, vdovca, otca dvoch detí. Vlastné však už naozaj nikdy nemala...