cenu Grammy, Zlatou platňou za 7 500 predaných nosičov druhého albumu a aby toho náhodou nebolo málo, v máji ich čaká slovenská koncertná šnúra, kde sa No Name predstaví sťa predkapela skupiny Lucie. Skladby ako Nenormálna, Ty a tvoja sestra, či megahit Žily, už zazneli na pódiách známych slovenských klubov, či z kulturákov okresných mesteček, v rámci nespočetných koncertov, ktoré sú už z pravidla takmer vždy vypredané. Aj napriek svojmu stúpajúcemu kreditu kapela naďalej hrá len za výťažok zo vstupného a že sa jej to vypláca, len potvrdzuje jej kvalitu. Zdá sa však, že Slovensko je tejto kapelke pomaly malé, o hudbu No Name totiž prejavili záujem i Čechy a tak črtajúca sa koncertná šnúra u našich českých kolegov, bude pre "bezmenných" ďalšou, veríme že pozitívnou skúsenosťou k dobru. Vráťme sa však do Košíc, No Name predsalen vzišli z metropoly východu, a tak si chlapci "museli" nájsť čas vo svojom preplnenom programe aj na nás. Prišli a veľmi radi - vzorka päťčlennej skupiny, bratia Igor (spev, gitara) a Roman (gitara) Timkovci. Tu ich máte.

Je pre vás súčasné prajné obdobie dostatočným zadosťučinením, alebo máte ešte vyššie méty?

Igor: "Nikdy sme napríklad nerozmýšľali nad tým, aby sme boli predkapela Lucie. Teraz keď sa tak stalo, dodatočne si uvedomujeme, že na tú kapelu prišlo len v Plzni osemnásťtisícové publikum, proste aká je to mega hviezda. Keby sme predtým vedeli, že je možnosť hrať ako ich predkapela, určite by sme si to ako jednu z najvyššiích mét dali. Strašne často sa mi tiež stáva, že za prídu ľudia a potľapkávajú ma po pleci, že ako sú radi, že sme to všetko vydržali a ako nám fandia. Je mi jasné, že sú to práve tí, ktorí nám v minulosti nepriali. Preto sú všetky tie odcenenia pre nás naozaj zadosťučinením, veď si zober že na konte máme zatiaľ len dve platne."

Roman: "No nie je to zďaleka koniec našej cesty, len akýsi prirodzený vývoj. Koniec koncov, takého Zlatého slávika ešte nemáme, ešte je stále čo získavať."

Igor: "Mne raz až stislo srdce, keď nám napísala jedna baba z Bratislavy, že ona vyrastala na skladbách Elánu a jej deti budú vyrastať na pesničkách No Name. To je zatiaľ to najkrajšie ohodnotenie, ktoré som kedy dostal."

Ako ste sa vlastne dostali k "predkapelovaniu" Lucie, bola za tým precízna práca alebo náhoda?

Igor: "Je za tým viacmenej kapela Lucie, my sme ich neoslovili, práve naopak, oni nás. Vedelo sa, že hľadajú predkapelu pre svoje slovenské turné a chodia po koncertoch slovenských kapiel a vyberajú si. V decembri zasadli David Koller a Michal Dvořák aj do hľadiska nášho vianočného koncertu v Blave. Po tomto koncerte bolo viacmenej rozhodnuté. A tak nás čakajú spoločné vystúpenia v Bratislave, Prešove, Banskej Bystrici a Žiline."

I mimo koncertných pódií vystupuje No Name zásadne ako celok. Je hutný kolektív vo vašom prípade zárukou úspechu?

Igor: "Áno a je to pre nás veľmi dôležité. Mám známych, ktorí by strašne chceli niečo s hudbou robiť, nahrať, ale jednoducho nemajú s kým. Nájsť dnes dobrú zostavu muzikantov znamená veľký problém. Každú chvíľu môže jednému otehotnieť priateľka, druhý ide na vojnu a podobne. My sa s takýmito vecami nestretávame. Sme traja bratia a sme 'nútení' byť spolu. To, že Vilo i Zoli sa rozhodli pre kapelu obetovať a veria tomu, to už je len naša devíza k dobru. Sme spolu veľmi spätí a tým, že s bratmi zdieľam jednu detskú, je len v mojom záujme, aby som konflikt, ktorý sa v kapele sem tam vyskytne, čím skôr vyriešil. Máme tak oproti iným kapelám výhodu."

Roman: "Napriek nespornému kolektívnemu duchu, má každý z nás vlastnú hlavu a každý vystupuje sám za seba. Hoci sme všetci na rovnakej vlnovej dĺžke, každý z nás je svojská individualita, v zásadných otázkach sa však zakaždým zhodneme. Sme jeden kolektív, ktorí nepotrebuje lídra. Fungujeme na demokratickom princípe, traja proti dvom, a zatiaľ nám to vychádza. Dá sa povedať, že sme sa našli."

Igor: "Musím pripomenúť ešte jednu vec, ktorej sa len tak nedá vyhnúť. Najväčšiu zver z človeka urobia peniaze. Toho sme si všetci vedomí, preto máme od začiatku pravidlo, že každý z nás poberá z honoráru rovnaký diel a všetky vyúčtovania sa robia pred očami všetkých členov kapely. Začali sme toto pravidlo aplikovať ešte keď kapela začínala s honorárom okolo 800 koún a podľa tohto kľúča sa riadime dodnes. Tým pádom sa absolútne znížilo riziko konfliktov, ktoré by mohli začať zo vzájomnej nevraživosti a upodozrievania sa, kto má viac."

Je pre vás kapela v živote prioritou číslo jeden?

Igor: "To závisí od toho s čím to porovnáš. Jasné, že rodinu pre kariéru neobetujem. Ale čo sa týka realizácie samého seba, či mojej životnej náplne, tak určite áno. Každý z nás robí niečo iné, ja som herec, Roman študuje právo, Vilo je zubný technik, Ivan je konzervatorista a Zoli robí okrem dídžeja učiteľa klavíra. Takže nik z nás si nevie v tejto chvíli predstaviť príjemnejší spôsob obživy, ako máme. A navyše sa pritom výborne zabávame."

Preskákali ste si už s kapelou všeličo, ale predsalen, sú ešte nejaké situácie, pri ktorých vám tréma zovrie hrdlo?

Igor: "Ale áno, naposledy práve na spomínanom bratislavskom koncerte, keď si do hľadiska priamo oproti nám zasadli David a Michal z Lucie, založili si ruky a uškŕňali sa. Pri prvej pesničke som sa pristihol, že sa mi normálne trasie hlas. Bol som strémovaný, ale to sa mi stáva bežne, pred koncertom zvyknem cítiť vrenie v žalúdku a nepomáha ani rožok, voda, či žuvačka. To bude asi pocitom zospovednosti. Zakaždým chceme podať stopercentný výkon."

Roman: "Pravidelným koncertovaním k trvalej invalidite, haha."

Vo vašom repertoári je i skladba Nechajte ľudí voľne rásť. Do akej skupiny ľudí patríte vy? Do prvej, štastne slobodných alebo druhej, medzi ľudí stále niečim obmedzovaných?

Igor: "Radíme sa do skupiny šťastne slobodných, ktorí sú na istom stupni ešte stále závislí od niekoho alebo niečoho. Máme isté hranice pokiaľ sa môžme pohybovať, ale niekedy to ide mimo nás a často neprávom rozhodujú iní. V skladbe vyzývame, aby sa ľudia navzájom 'ťahali', obmedzovať sa v dnešnej dobe je veľké chrapúnstvo."

Roman: "Si predstav, že je nejaká veľká hudobná akcia a hlavný sponzor rozhodne, že napríklad tento spevák tam hrať nebude, lebo neznáša ako idiotsky vyzerá. Je to bezcharakterná záležitosť, ktorá s hudbou nemá nič spoločné. Občas sa to stalo i nám."

Igor, ako je to s tvojim štúdiom herectva na Akadémii umení v Bystrici?

"Zatiaľ tam ešte som, ale neviem dokedy, haha, lebo nerád by som ročník opakoval. Škola aj pedagógovia sú v pohode, problém je skôr v tom, že ja chodím všade inde len nie do školy. Zatiaľ mám veľké šťastie, že mi to profesori tolerujú, v hudbe ma dokonca podporujú a tak dúfam, že napokon napriek všetkému úspešne zabsolvujem. Okrem toho, keď mi zvýši čas, hrám i vo zvolenskom divadle, naposledy to bolo predstavenie Cigáni idú do neba. Navyše splnilo sa mi moje tajné prianie, čo sa herectva týka, bol som oslovený Nikitom Slovákom z Bratislavy, ktorý mi ponúkol hlavnú úlohu v hre Don Chuan. Pre mňa ako herca z východu je to pocta. Ale bohužiaľ, musel som túto lákavú rolu odmietnuť, nedá sa to časovo zvládnuť. Herectvo však zostáva mojimi zadnými dvierkami."

Padajú hlášky, že do kapely pribudne váš štvrtý brat...

Roman: "Áno, Dušan strašne chce, len keby aj tak hral. Je to trinásťročný chalan, ktorý chce byť hviezdou, ale cvičiť sa mu zatiaľ nechce."

Igor: "Ale ja som tiež ako decko reval, keď som mal cvičiť na klavíri, takže ho celkom chápem. Postupom času s ním ako gitaristom do kapely určite rátame."

Všetci zo skupiny máte hudobné vzdelanie. Hovorí sa že teória obmedzuje, vnímate to i vy takto, alebo je to pre vás výhoda?

Igor: "Určite nám to uľahčuje komunikáciu v skúšobni. Takže z toho, že sme si prešli klasikou, dokážeme ťažiť. Hoci je stará pravda, že v hudbe sa už nič nové vymyslieť nedá, my sa ešte stále len učíme."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.