mena, ale i obyčajný smrteľník. Stačí k tomu málo, aby sa na niekoho podobal.
Autorovi tohto článku sa stalo v Olšanoch, že mu istý návštevník Farmy Bolka Polívku na narodeninových oslavách Valašského kráľa gratuloval k päťdesiatinám. Boleslav Polívka má však viacerých dvojníkov. Jedným z nich je Zdeněk Mikulík zo Šumperka, prezývaný Bohuš, ktorý sa honosí titulom Valašský princ. Ako k tomu došlo?
"Bolo to jednoducho tak, že som Valašskému kráľovi Bolkovi Polívkovi náramne podobný. Dokonca až tak, že ma nielen mnoho ľudí, ale i on sám nazýva 'synátor'. Preto ma označil za Valašského princa," hovorí Zdeněk Mikulík a detailne pre naše noviny popisuje, ako došlo k udeleniu spomínanej funkcie vo Valašskom kráľovstve: "Bolo to v Brne na jednom z jeho predstavení. Po príchode som začal hľadať Divadlo Bolka Polívku. Konečne som ho zbadal a keď som sa blížil k jeho vchodu, zastavilo pred ním nejaké auto. Vystúpil z neho sám Valašský král Bolek Polívka a namieril si to rovno do divadla. Vošiel som dovnútra, no Bolek nikde. Išiel som teda do divadelnej kaviarne. A tam sa to stalo. Vo vchode som stál tvárou tvár Bolkovi. Pozerali sme si do očí, on pozdravil, ja jeho tiež. Potom niekde odišiel. Chvíľu som stepoval na chodbe, až ma po chvíli dostal za ním nejaký Bolkov manažér. Už odo dverí na mňa Bolek zazeral, išiel som priamo k nemu. Podal mi ruku a ja jemu, predstavili sme sa a začali sa rozprávať, už ani neviem o čom. Bolek sa ale ponáhľal, tak mi povedal, nech počkám, že po predstavení tam bude menší parket. A tak som počkal. Rozprávali sme sa, ja som hovoril svoje zážitky, ktoré on vtipne doplňoval. Potom mi udelil funkciu Valašského princa a šiel som domov."
Časom mu poštou prišiel i pas Valašského kráľovstva, ktorý neustále nosí so sebou. Ako tvrdí, kamaráti mu ho závidia a chcú, aby im tiež taký zohnal. Zdeněk Mikulík prvýkrát zistil, že sa podobá na Boleslava Polívku v sedemnástich rokoch na internáte: "Sedel som pri televízore a vedľa mňa si sadol kamarát. Pozrel na mňa z profilu a po chvíli povedal, že vyzerám ako Bolek Polívka vo filme Dědictví. Už vtedy som mal dlhé vlasy a bolo to prvýkrát, čo som počul o mojej podobe. Odvtedy, ako som starol a mužnel, som to počúval čoraz častejšie. V devätnástich rokoch ma ktosi oslovil 'Bohušu' a už mi táto prezývka ostala."
Valašský princ vraví, že na ulici sa za ním otáča takmer každý, ktorému niečo hovorí meno Bolek Polívka. Raz cestoval vlakom a oproti nemu sedela jedna šesťdesiatročná pani. Tá sa ho opýtala, či nie je náhodou Polívkov syn a on - nie celkom po pravde - odvetil: "Nie, to je môj strýko."
Zdeněk "Bohuš" Mikulík zažil so svojou podobou a titulom Valašského princa viacero zážitkov. Najpríjemnejšie sú však vraj tie, keď sa pred ním znenazdajky objaví poldecák, objednaný nejakým fanúšikom Boleslava Polívku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
