poslanci. Najsilnejší (ešte stále bez úvodzoviek, ale už nie dlho) koaličný klub takto ráta už iba 24 duší, čo však ešte tiež nie je záverečné skóre; Volf a ešte jeden socdem (meno nechce naskočiť, čo naozaj nemusí byť chybou autora) odplávu čoskoro do SDĽ, čím vľavo zaštopkajú trhliny po Ficovi a Tuchyňovi. Otázny je Kužma, o ktorom nový predseda DS Kaník hovorí, že do parlamentnej partie "langošovcov" sa navráti začiatkom marca. Prešovský poslanec však možno aj zostane v SDK, keďže jedným očkom i srdiečkom poškuľuje po SDKÚ.
Po dezercii Jána Budaja a Juraja Šveca (obaja Liberálnodemokratická únia - LDÚ) a Ladislava Ambroša s Antonom Jurišom (SZS - zelení) je kedysi mohutná SDK v ruinách. Mikuláš Dzurinda necitlivou a vierolomnou politikou zredukoval vlastné poslanecké zázemie na polovicu. A môže si iba gratulovať, že všetky úteky zostávajú bez dôsledkov na stabilitu vlády i silové pomery v nej. Hoci Dzurindove tézy, pod ktorými zakladal SDKÚ, že rozpustenie SDK je neprípustné, vyznievajú po roku už úplne smiešne, svoj mocenský zámer splnili: Klub SDK si udržiava stále pôvodný počet členov vlády, aj keď je už dávno "rozpustený". A aj čerství exulanti prisahajú, že nové preskupovanie síl neznamená požiadavky na prepočítavanie ministerských kresiel. Otvárať koaličnú dohodu je proste na Slovensku svätokrádež. Lepšie je ju porušovať. Aspoň dvadsaťkrát za dva roky - to je na Slovensku normálne.
Budaj a spol. majú isteže iné priority, než zápasiť o spravodlivé zastúpenie v exekutíve. "Chceme si pomôcť", hovoria. Zrozumiteľnejšie - beží im o politické prežitie. Preferencie, ktoré s neúprosnou periodicitou vyklepávajú mesiac čo mesiac agentúry, sú tragické pre celý ten planktón mikrostrán, ktoré zmeškali emancipačný proces. Nová kombinácia SOP-LDÚ-SZS, ktorá by mala začať fungovať parlamentným klubom a skončiť volebnou koalíciou, ledva dočiahne podľa posledných výskumov na 5%, povinných pre individuálnu stranu. Trojkoalícii však podľa platného zákona, ktorý nevymazalo ani nedávne podanie Tóthovej a spol. na ÚS, stačí sedem percent. Takže projekt nie je na prvý pohľad úplne beznádejný.
Je však čímsi horším - je politicky nedôveryhodný. Čas, strávený v koalícii, tieto strany nevyužili, aby presvedčili o svojej užitočnosti či dokonca nenahraditeľnosti. SOP až dramaticky potvrdzuje formulu o "strane na jedno použitie", čo sa už dávno naplnilo. Momentálne otrasy v tejto partaji, keď východ sa pohráva s myšlienkou akejsi regionálnej frakcie či dokonca odtrhnutia, sú zákonitým dôsledkom toho, že Schuster zhúfoval pod vlajkou "občianskeho porozumenia" názorovo absolútne nekonzistentný mišung. Základom štandardnej strany, o ktorú sa Hamžík márne pokúša, je práveže istá názorová jednoliatosť. V dnešnej SOP (kde sa krížia také zjavy ako krajne ľavicová družstevníčka Kadlečíková, tiež extrémne doľava vykrútený kabaretiér Mesiarik, relista-mediálny lobista Malchárek, milionárka v domácnosti Dubovská a tak ďalej, a tak ďalej) je však vyhranenejšia profilácia nedosiahnuteľná.
Rovnaké problémy zažíva Budaj so svojou LDÚ, ktorá napriek sloganu o "jedinej liberálnej strane" má ku skutočnému liberalizmu prekérne ďaleko. To by napríklad musela podporovať SMK s jej požiadavkou zmeny preambuly ústavy; skutoční liberáli sú totiž všade vo svete najzanietenejšími advokátmi menšín a "občianskej spoločnosti". A zelení? Ekologicky zaťaženú verejnosť za dva a pol roka vôbec nepresvedčili, že okrem nálepky a vlastných ambícií ich spája čosi viac s touto farbou.
Nedôveryhodné sú aj sebazáchovné kreácie, ktoré doteraz predvádzali. Hamžík temer rok vyjednával fúziu s SDSS, od ktorej si sľuboval značku a azda na poslednú chvíľu aj koalíciu s SDĽ. Až mu "partner" ubzikol k SDĽ, pričom prvým základom roztržky bola forma zlúčenia poslancov, ktorú v novembri Hamžík odmietal a dnes ju ide s LDÚ a SZS realizovať: Vytvorenie nového klubu. Teda nie vstup dezertérov do SOP, čo žiadal ešte od Volfa. Pritom stále ešte čaká na signál zľava, či ho náhodou už po pohltení SDSS nepozvú tiež koalovať - aj preto zatiaľ sa zatiaľ o predvolebnej spolupráci s novými klubovými priateľmi vyjadruje zdržanlivo. V rovnakých topánkach premáva aj Budaj. Tento demiurg a hýbateľ celej operácie už testoval toľko spôsobov a ciest hľadania politického partnera, že jediné čo nevyskúšal, je azda už iba inzerát.
Na slovenskej scéne máme skrátka jednu veľmi početnú kastu tzv. absolútne sprofesionalizovaných politikov. Títo si už civilný život s poctivým zamestnaním nevedia predstaviť. Preto tak blúdia, hľadajú, kombinujú, spájajú sa a skúšajú, lebo odchod z dosák, z ktorých je zbúchaný bizarný svet slovenskej politiky, by bol pre nich existenčnou pohromou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
