energetikov nehromží takmer nikto, hoci ich produkcia zdražela v rokoch transformácie viac ako múka, mlynský priemysel je médiami ostro sledovaný a napádaný. V praxi sa tak vlastne iba potvrdzujú tvrdenia "starých" národohospodárov, že človek sa pomerne ľahko zmieri so zdražením takmer všetkého, len nie potravín. V ich prípade je každá cenová úprava predmetom "celonárodnej" diskusie, ústiacej do negativistických postojov k výrobcom.
Súčasné slovenské mlyny nie sú bez viny na tom, že viaceré z nich pomaly nemajú čo mlieť. Transformácia v nich nadobudla akýsi čudný vývoj a nevyústila do budovania serióznych dlhodobých vzťahov s pestovateľmi potravinárskeho obilia. Skôr sa presadzovali úzke skupinové záujmy, ba kde-tu aj priame "tunelovanie", na ktoré poľnohospodári nepekne doplatili. Situácia by nepochybne bola iná, keby tento výrobný odbor dokázal prekročiť svoj vlastný tieň a urobil potrebný prvý krok smerom k prvovýrobcom. Štát, zastúpený fondom trhovej regulácie, naozaj nebude donekonečna robiť zásobovača privátnych firiem, aj keď o ich produkciu sa verejnosť zaujíma možno viac, ako o ktorúkoľvek inú. Stále totiž platí, že národ potrebuje pre svoju spokojnosť "chlieb a hry" a keď sa otrasie niektorý z týchto pilierov, príde riadna hrmavica.
Na druhej strane sa však okrem hľadania vinníkov, za ktorých takmer všetci označujú iba mlynárov, veľmi málo hovorí o tom, či skutočné príčiny nemajú oveľa hlbšie korene. Pritom nie je tajomstvom, že celý ekonomický vývoj má ďaleko od ideálu a rôzne kauzy prepukávajú vari v každom odvetví, vrátane bankového sektora. Mlyny sú v celom hospodárskom súkolí len drobným kolieskom, ktoré sa krúti tak, ako ostatné a často aj oveľa väčšie. Zatiaľ čo do ozdravenia peňažných ústavov investuje štát astronomické sumy, agropotravinárskemu komplexu sa pomaly vyčíta každá vložená miliarda. A to aj napriek tomu, že väčšina výrobných podnikov v agrorezorte - s výnimkou tých, do ktorých vstúpili zahraniční investori - nie je kapitálovo silná. Tvorbu vlastných zdrojov im navyše dlhou splatnosťou a ďalšími dodacími podmienkami komplikujú obchodné reťazce, čo sa logicky prenáša do celej vertikály, teda aj do platieb poľnohospodárom. V plnej miere to platí i o mlynskom priemysle, ktorý určite nemá vydláždenú cestu k úverom a jeho finančné tepny sú rovnako vychradnuté, ako u väčšiny ostatných potravinárov.
Zdraženie múky, chleba a pečiva je pre verejnosť nepríjemným šokom, no na druhej strane by po opadnutí emócií malo podnietiť rad odborných diskusií. Opäť sa asi bude treba vrátiť k pôvodným finančným rámcom koncepcie rozvoja poľnohospodárstva a potravinárstva do roku 2005, ktoré pred niekoľkými mesiacmi médiá doslova "roztrhali na franforce". Je čas začať s analýzami, či vplyvy rezortom pôdohospodárstva vtedy načrtnutého rastu štátnej podpory chlebového odvetvia neboli únosnejšie, ako súčasné cenové posuny ťažiskových poľnohospodárskych a potravinárskych komodít. Ak sa veci postavia do širších súvislostí, vrátane tlakov na sociálnu sféru z rastu agrárnej a potravinárskej nezamestnanosti, asi aj na Slovensku konečne dospejeme k záveru, že je výhodnejšie primerane podporovať domácu produkciu, ako potom následne zhľadúvať rôzne zdroje na zabezpečovanie drahých dovozov a prípadné vykrývanie cenových rozdielov. Keď to platí v Japonsku, Švajčiarsku i mnohých ďalších krajinách s nie veľmi priaznivými podmienkami pre poľnohospodárstvo, mohlo by to platiť i u nás. Nechce sa totiž veriť, že by naše podmienky boli natoľko odlišné, aby sa v nich presadzovali celkom iné ekonomické zákony.
Okrem toho témou tém sa stáva celková organizácia obilného trhu, ktorá má stále príliš veľa slabých miest. Diskusie, ako nakladať s touto strategickou komoditou sa síce v rôznej intenzite ťahajú ako Ariadnina niť celým obdobím doterajšej transformácie, ale na rozdiel od gréckej mytológie zatiaľ nevedú k žiadnemu efektívnemu riešeniu. Ani s prižmúrením oboch očí nemožno povedať, že súčasný stav je dobrý a vyhovuje aspoň niektorému článku agropotravinárskeho komplexu. Až doteraz na ňom najviac zarábali obchodné spoločnosti, ktoré však svoje zisky takmer vôbec neinvestovali do poľnohospodárstva. Preto dozrel čas "načať" aj túto tému a konečne hľadať taký mechanizmus, ktorý by dokázal stabilizovať tovarové i peňažné toky bez toho, aby dochádzalo k ohrozeniu potravinovej bezpečnosti. A to sú rámce, ktoré celkom jednoznačne nemôžu posúvať iba mlynári.
Autor: STANISLAV NEMEC
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
