zodpovedne a vyžarujú také dávky odhodlania, že i verejný diškurz začína iskriť akýmsi optimizmom. Napokon, ústavu dotiahli, a hoci s odrenými ušami, je to priaznivý signál o tom, že sa "vedia dohodnúť".
Je tu však zásadný problém: Teraz, koncom februára, je spustenie kompletnej reformy možné iba za predpokladu, ak koalícia urobí politickú dohodu na tom, že zastaví čas. Podľa najkrkolomnejšieho scenára, ktorý vyhlásil Dzurinda kedysi pred novembrovým referendom, mali byť všetky zákony týkajúce sa RVS dodané na rokovanie vlády v marci. Odtiaľ sú do schválenia parlamentom, aj pri aplikácii skráteného legislatívneho konania, ešte ďalšie dva mesiace. Pričom základný pilier celej reformy, voľby do samosprávnych orgánov vyšších územných celkov (VÚC), by mali byť najneskôr v novembri. Na jednom-jedinom sa totiž zhodujú všetci: Vraziť do roka parlamentných volieb 2002 ešte jedny celoplošné voľby komunálne, je nemožné ako z princípu, tak aj preto, lebo politické riziká nemá nikto spočítané. A kto by si predsa myslel, že nápor administratívnej a technickej prípravy regionálnych volieb je možné za polrok od mája do novembra stihnúť, ten nereflektuje kardinálny zádrhel: Výkon zákona a množstva naň sa viažúcich nariadení spočinie v rukách tých byrokratov, z ktorých významnú časť práve táto reforma urobí zbytočnou.
"Ak sa do konca januára neprijme politické rozhodnutie o územnom členení, reforma verejnej správy sa v tomto volebnom období neuskutoční. Zákony o územnom členení, samospráve vyšších územných celkov (VÚC) a voľbách do VÚC musia byť vo vláde prijaté najneskôr do 7. februára", oznámil kedysi v polovici januára Ivan Mikloš. Sekundoval mu ešte starosta Petržalky a poslanec SDKÚ Bajan, podľa ktorého ak "vláda neprijme do konca januára zásadné kroky, mala by prestať zbytočne mýliť ľudí (...) a reformu nechať až na budúcu vládnu garnitúru".
V situácii, keď vyzerajú byť prešvihnuté aj najkrajnejšie termíny, nám zrazu koaličný spevokol hlása "veľký záujem dospieť definitívne k dohode". V pondelok sa dohodli, že sa určite dohodnú, pričom špecificky za "veľmi dobré rozhodnutie" označil Bugár to, že o všetkom sa bude informovať až po dosiahnutí konkrétneho výsledku. Nuž, necháme si ho mileradi ukázať, urgentne sa však žiada vysloviť jedno podozrenie: To, čo chystajú, už nie je reforma verejnej správy podľa pred rokom schválenej Nižňanského koncepcie, ale iba jej akási vykastrovaná verzia.
Dôvodnosť podozrenia zakladajú jednoduché súvislosti. Všetky zaangažované strany vystavujú pred verejnosťou dva zásadné konflikty - o územnosprávne členenie a systém regionálnych volieb. Podľa všetkých dostupných signálov sú aj v týchto okruhoch spory temer nepreklenuteľné. Maďari sú síce pripravení odstúpiť od "komárňanskej župy", ale iba vo verzii, že dva z "ich" šiestich okresov pôjdu k Nitre, čím by si tam vynútili akúsi národnostnú remízu. Toto je zatiaľ tiež nepriechodné a Bugár a spol. nemajú mandát k žiadnemu inému ústupku. Dúfajú iba, že ak v kauze volebného systému, kde jediní presadzujú pomerný princíp, veľkoryso ustúpia, dočkajú sa akéhosi revanšu. O tomto či čomsi veľmi príbuznom sa "negociovalo" i v pondelok a nie je celkom vylúčené, že po dvoch týždňoch naťahovačiek napokon Maďari - ako vždy - vycúvajú a dajú prednosť pokojnému dožitiu v koalícii. Súčasne však platí, že v otázke budúcich krajov či žúp je register sporov pestrejší a riešiteľný fakticky iba násilím, ktoré nemusí byť akceptované na mieste činu (Lučenec-Rimavská Sobota, Poprad - SNV a podobne). SDĽ a SOP neprehliadnuteľne naznačujú, že v prípade nedohody by ich uspokojil aj status quo súčasných ôsmich krajov. To je v skutočnosti aj ich tajný sen, keďže sú k tomuto nemilosrdne tlačení vlastnými regionálnymi štruktúrami. Nižňanský s podporou SDKÚ je však radikálne proti a toto riešenie neprejde ani pre odpor v SDK a SMK.
Neprehľadný súbeh konfliktov sídelného a hraničného typu však prekrýva vôbec najzásadnejšiu brzdu procesu - neochotu centrálnych štruktúr odovzdať kompetencie nižšie. S absolútnou výpovednou hodnotou to dokladovali návrhy na presuny právomocí, ktoré dala vláda nesmierne prezieravo vypracovať samotným REZORTOM. Zbierka projektov, ktorú dodali, sa dá sumárne zhodnotiť ako najlepšia skúška správnosti Parkinsonovho zákona. Koncepcii decentralizácie teda v tejto chvíli nielenže chýba kompetenčná koncovka, ale ju ani nemá kto vypracovať - nikto iný než ministerskí úradníci k dispozícii narýchlo nie je.
Fakt je proste taký, že s koncepciou, ktorú Nižňanský položil na stôl v máji 2000, sa za trištvrte roka nepohlo ani politicky, ani vecne. Keďže projekt RVS je nekonečne zložitejší ako ústava (kde sa podobne meškalo), optimizmus pri pohľade na negociačné záchvaty koalície postráda akýkoľvek racionálny základ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
