Ivančíka som po prvýkrát spoznal, keď sme boli spolu na dovolenke, na štadióne FC Barcelony Nou Campe a ešte aj na spiatočnej ceste do letoviska využil aj mikrofón v autobuse na rozhovor s vedúcou cestovnej kancelárie. Všetci športoví fanúšikovia na Spiši poznajú Vendelína Ivančíka, ako človeka s mikrofónom, alebo zápisníkom v ruke.

Kam siahajú vaše prvé športové začiatku či už s aktívnym športov, respektíve s komentovaním?

Športu sa venujem prakticky celý život. Narodil som sa 19. decembra 1941 v Nitre. Začínal som s futbalom a hokejom v šiestich rokoch. Keďže od rannej mladosti siedmich ôsmich rokov recitujem a mal som dar reči, už v štrnástich rokoch som začal prvýkrát moderovať na školách atletické preteky, hokej, futbal a ďalšie športy. Tu sa začínajú prejavovať moje sklony k tomuto náročnému a veľmi ťažkému, ani nie povolaniu, ale skôr spôsobu moderovania. Pretože prinášať reportáže je mimoriadne zložité, dobrých reportérov je na Slovensku päť, alebo šesť v histórii napríklad za polstoročie.

Kto bol pre vás vzorom v tejto profesii?

Veľkým príkladom pre mňa boli Gabo Zelenay, Galo, a ďalší českí reportéri, ktorí túto prácu robili naozaj perfektne.

Mal som trošičku smolu, chcel pôvodne študovať žurnalistiku, ale nevyšlo to. Študoval som technický odbor a popri tom som sa neustále venoval športu. Na vojenčine som mal ako výsadkár dosť ťažké zranenie, ktoré znamenalo stop pre moju ďalšiu aktívnu športovú činnosť. A tak od pätnástich respektíve šestnástich rokoch som robil moderátora na hádzanej v Nitre, ktorá v tom čase hrala majstrovstvá republiky. Potom som bol hlásateľom na športoviskách v Bratislave basketbal, hokej, futbal, volejbal atď. Rád si spomínam na spartakiády, boli to krásne akcie, lebo moderovať tak významné podujatie, keď na ploche bolo pätnásťtisíc ľudí, bolo to niečo úžasné. Prešiel som celou škálou týchto športov a v osemnástich som skúšobne robil ako hlásateľ v Slovenskom rozhlase v Bratislave. Čítal som zo začiatku športové správy pre krajové vysielanie.

Mali ste okrem práce hlásateľa aj iné záľuby a koníčky?

Okrem pôsobenia v športe som chodil recitovať na rôzne podujatia, hral som aj divadlo. Aj počas vojenskej služby som chodil recitovať do Tábora a Prahy, tu už tá športová činnosť bola menšia, lebo predsa len v Českých Budějoviciach už bol trošku jazykový problém. Tento môj prejav bol pre mňa viac menej darom, pretože toto sa nedá naučiť, je to dar, ktorý človek v sebe má. Naučiť sa dá matematika, chémia, alebo čokoľvek, ale byť dobrým moderátorom sa naučiť nedá. Štúdiom a cvičením sa človek, ktorý sa venuje tomuto povolanie len rozvíja. Táto činnosť ma prakticky doprevádzala celý život. Za pár mesiacov mám šesťdesiatku. Okrem hlavného povolania elektrotechnika druhou mojou veľkou láskou bol šport v podobe moderovania a zároveň z toho vyplývala aj externá novinárska činnosť, ako spravodajca Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a potom pre rôzne športové denníky. Posledných desať rokov pracujem pre Slovenský rozhlas.

Mnohí ma poznajú z reportáži z hokejovej extraligy a iných športových podujatí či už v Poprade, alebo z Vysokých Tatier.

Táto práce je skutočne pre mňa lahôdkou, ale na druhej strane je veľmi náročná a zložitá. Človek si uvedomuje, že v okamžiku, keď dostáva slovo do éteru, že ho počúva dva a pol, alebo tri milióny ľudí. Novinár, keď píše môže niečo prepísať, opraviť, ale reportér, ktorý naživo ten už omyl nevráti späť.

Máte päťdesiatdeväť rokov, je pre vás motiváciou robiť túto prácu naďalej?

Na roky strávené pri športe mám tie najkrajšie spomienky. Cítim sa ako vymenený, keď prídem na štadióny medzi mladých ľudí športovcov, niekedy nevnímam a nerozoznávam ani ten vek, pôsobí to na mňa veľmi dobre. Minulá doba bola trošku zložitejšia a dnes, keby som mal o tridsať rokov menej, bolo by to celkom iné. Na Slovensku boli traja štyria reportéri a preniknúť medzi nich bolo veľmi ťažké. Dnes je športov oveľa viacej, je viac aj rádií a novín.

Dobrú skúsenosť mám posledných päť rokov s mestskou televíziou Reduta v Spišskej Novej Vsi.

Teraz ste už na dôchodku, aké má pochopenie pre túto záľubu rodina?

Mám jednu dcéru, ktorá už má vlastnú rodinu, takže sme dvaja s manželkou, ktorá mi ide v tomto smere v ústrety. Rodina je v tomto povolaní veľmi dôležitá, lebo keby manželka s tým nesúhlasila, robilo by sa mi veľmi ťažko.

Spomínali ste, že novinár môže chybu opraviť, ale moderátor nie. Stalo sa vám niekedy, že sa vám podaril nejaký "brept"?

Počas celej mojej kariéry sa mi podarilo vyrobiť niekoľko tzv. breptov. Moderoval som napríklad v Bratislave hádzanárske stretnutie Československo Rakúsko a naši reprezentanti vyhrávali dosť vysoko 15:2 a ja som komentoval je pätnásta minúta zápasu Československo vedie namiesto nad Rakúskom som povedal Rumunsko a Rumuni boli vtedy majstri sveta. V preplnenej hale nastal veľký aplauz. Pohotovo som sa však opravil, že bolo by to veľmi dobré, keby to boli Rumuni, nad ktorými by sme viedli tak vysoko. Pri takýchto situáciách je potrebné zachovať chladnú hlavu, poopraviť sa, vynájsť sa a pokračovať ďalej. Vzorom mi v tom bol Gabo Zelenay, ktorý zo Slnka spravil Mesiac a z noci deň, ale vždy to potom malo súvislosť a úroveň.

Ktoré správy najradšej hlásili?

Veľmi silno na mňa zapôsobili spomínané spartakiády. Zo Spišskej Novej Vsi to bola zimná Univerziáda, Majstrovstvá sveta v hokeji skupina C a B, potom to boli dobré výsledky novoveských hokejistov v extralige, futbalistov, ale aj atlétov, basketbalistov. Radosť mám aj z vydarených podujatí mládeže a rád dávam správy z týchto podujatí. Je trošku smola, že z nášho regiónu až tak veľa tých správ nie je, významných športových akcií je tu málo. Každá správa, kde je pekný športový výkon, je pre mňa radostná.

Poznáte všetky druhy športu, ku ktorým najviac inklinujete?

Veľmi rád mám futbal a hokej. Páči sa mi atletika v celej svoje škále. Zaujali ma aj kolky, ktoré si rád s kolegami rád zahrám. Pekný je volejbal, basketbal, ale zúžil by som to na futbal a hokej. Pre mňa musí byť každý šport pekný a ku každému musím mať vzťah.

Hovoriť vám o tom, že situácia v novoveskom futbale a hokeji nie ružová, je asi zbytočné. Aké je podľa vás riešenie tohto problému?

Situácia vo futbale a hokeji, ale aj ostatných odvetviach je dosť negatívna. V dnešnej dobe ide všetko cez financie. Je pekné, že mesto sa prostredníctvom STEZ- u stará o technické zabezpečenie zimného a futbalového štadióna, športovej haly, ale nakoľko niektoré nosné podniky sú v útlme, alebo neexistujú, nie sú už dotácie zo strany sponzorov do hokeja a futbalu. Máme na Spiši šikovných ľudí, ktorí by vedeli riadiť či už futbal, alebo hokej, ale po finančnej stránke je to veľmi zložité. Ak chceme hrať v Spišskej Novej Vsi extraligu a vo futbale napríklad II. ligu, na to naša základňa v päťdesiattisícovom meste nestačí. Perspektívu vidím v tom, aby sa zachovala III. liga vo futbale a I. liga v hokeji, ale ak sa nestane nejaký zázrak v podobe štedrého sponzora, veľmi ťažko môžeme konkurovať najlepším. Je dobré ak v hokeji a futbale dostavajú príležitosť mladí hráči, ale naši ľudia sú zvyknutí vidieť špičkový šport a na vrcholový šport treba peniaze.