Stajanču, mali jeho rodičia pripomienky k postupu policajných a následne aj justičných orgánov v Prešove. Ide o prípad ešte zo 16. mája 1992, keď ich chlapec skončil medzi pol treťou a pol štvrtou popoludní (čo doteraz nie je upresnené) na Ulici Laca Novomeského v Prešove aj so svojím bicyklom pod kolesami auta, ktoré riadil Prešovčan Miroslav B. zo Sibírskej ulice. Cyklista utrpel vtedy rôzne zranenia, medzi iným aj mozgu, čo viedlo k tomu, že maloletý Tono upadol do kómy. Zotrval v tomto stave 29 mesiacov, až keď v októbri 1994 zomrel.
Keďže rodičia nebohého chlapca boli nespokojní s úradnými postupmi viacerých štátnych orgánov v súvislosti s dôkladným vyšetrením príčiny a následkov tejto dopravnej nehody, začali si uplatňovať náhradu škody vo výške viac ako 5,2 milióna korún, ktoré im mal vyplatiť štát. V novembri 1996 sa uskutočnilo súdne pojednávanie, na ktorom vyniesli rozsudok, podľa ktorého sa žaloba rodiny Stajančovej zamieta v plnom rozsahu. Spor teda vyhralo Ministerstvo spravodlivosti SR, hoci sa jeho zástupca nezúčastnil ani na jednom pojednávaní.
Na pomoc rodičom nebohého chlapca sa v úlohe splnomocnenca poškodenej strany podujal Tonov strýko Ján Ivanko s vysokoškolským vzdelaním technického zamerania. Rodina si totiž vôbec nemohla dovoliť draho platených právnikov. Splnomocnenec postupne zistil celý rad nezrovnalosti, týkajúcich sa vyšetrovania nehody. "V prípade vodiča ide o epileptika, čiže chorého človeka, ktorý mal vodičské oprávnenie skupiny C bez toho, aby absolvoval príslušný vodičský kurz. Vo vyšetrovacom spise sa to vôbec neobjavilo. Dodatočne som zistil, že ani jeho vozidlo nebolo technicky spôsobilé na premávku," uviedol ako príklad J. Ivanko. Taktiež zdôraznil, že policajt, ktorý dopravnú nehodu realizoval, nezaistil všetky potrebné stopy a nerealizoval kompletné úkony. Vodič z miesta nehody ušiel, hoci cyklistovi spôsobil ťažké ublíženie na zdraví. Ináč prvé vyšetrovanie trvalo až štrnásť mesiacov. "Vodičovi oznámili obvinenie až po desiatich dňoch po nehode. A išlo v ňom o jeho nedostatočné venovanie sa riadeniu vozidla. Vzápätí ho dozorujúci prokurátor zrušil."
Dvanásteho apríla 1993 prišla amnestia vtedajšieho prezidenta Michala Kováča a trestné stíhanie vodiča okresný prokurátor zastavil. "Ako perličku môžem uviesť to, že prvého decembra 1993 príslušný policajný orgán predložil Slovenskej poisťovni v Prešove takzvanú reláciu o dopravnej nehode, v ktorej sa už uvádzalo, že nehodu zapríčinil chlapec - cyklista." Podľa prvého posudku znalca s odboru dopravy Jozefa Zachara z 8. decembra 1992 vodič Avie šiel rýchlosťou 57 kilometrov za hodinu. Rodina a ich splnomocnenec si však na vlastné náklady dali vypracovať ďalší znalecký posudok. "V máji 1995 ho teda vpracoval riaditeľ Ústavu súdneho inžinierstva Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline Gustáv Kasanický. Podľa neho šiel vodič po inkriminovanej ulici rýchlosťou 84 až 90 kilometrov za hodinu, ktorá tam vôbec nie je dovolená. Taktiež som zistil, že matka chlapca nepodpísala v decembri 1992 žiadnu zápisnicu, jej podpis sa na nej ale nachádza. K obnove vyšetrovania a vzneseniu nového obvinenia, teraz už z dôvodu neprimeranej rýchlosti, došlo až o dva roky neskôr. O ďalší rok, v decembri 1998, aj k vypracovaniu obžaloby a návrhu na nové súdne konanie," uviedol J. Ivanko. Kolotoč trval až do konca mája 2000, kedy Krajský súd v Prešove zase vrátil celú vec na okresný súd.
Od 16. novembra 2000 do 15. februára 2001 sa uskutočnilo šesť pojednávaní. Podľa konečného verdiktu uznal súd na svojom poslednom pojednávaní vodiča Miroslava B. vinným a odsúdil ho na tri roky. V zálohe však bola amnestia z roku 1993, takže vinník nehody skončil na slobode. Malého Tona rodine už nikto nevráti. Aspoň malou satisfakciou mohla byť finančná úhrada, ktorú postihnutá rodina žiadala od štátu za nepochopiteľné prieťahy, prešľapy a celkové konanie istých policajných a justičných zložiek. Rodina však nedostane nič, preto si aj myslí, že slovenská spravodlivosť dnes citeľne pokuľháva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
