predať. Novými majiteľmi sa stali SMZ Jelšava a Teleservis Bratislava. O výsledkoch jednotlivých kôl sme vás priebežne informovali. Písali sme aj o tom, že pod prieťahy sa v prvom rade podpísal neseriózny prístup niektorých firiem, ktoré sa o magnezitku uchádzali. Keďže už je predaj za nami, oslovili sme správcu konkurznej podstaty JUDr. Jozefa Vaška, aby sme sa niečo povyzvedali o tom, ako to vyzeralo v zákulisí.

"K tomu, že som sa stal správcom konkurznej podstaty, prispela hlavnou mierou náhoda. Pôvodne mal byť správcom niekto iný. Pokladal som to za výzvu aj česť, že budem riešiť taký veľký podnik, akým je magnezitka. Konkurz bol vyhlásený v júni 1999," začal od piky Jozef Vaško.

"Nezanedbateľnou pre moje rozhodnutie ponuku prijať bola samozrejme aj finančná odmena. Účtovná hodnota majetku predstavovala 1 miliardu 600 miliónov korún, odhadoval som, že kúpna cena by mohla z tejto sumy predstavovať asi tretinu. Všeobecná úverová banka, ktorá bola jedným z dvoch rozhodujúcich akcionárov Komagu, odhadovala predajnú cenu na 300 miliónov korún. V závislosti od predajnej ceny sa kalkuluje aj odmena pre správcu."

O tom, že účtovná hodnota bola skutočne veľmi zradná, sa správca presviedčal v každom z výberových kôl, keď ponúkaná cena postupne klesala. Disproporcia medzi ňou a trhovou cenou bola neočakávane veľká. "Predal som to napokon za 80 miliónov, ale tvrdím, že keby magnezitka bola na západnom Slovensku, mohlo sa to predať za 100 až 150 miliónov. Máme tú smolu, že východ leží na východe," poznamenal J. Vaško.

Potencionálnych investorov odrádzalo niekoľko vecí. Jednou z nich boli nielen vysoké náklady na samotnú kúpu majetku, ale najmä nevyhnutnosť ďalších vysokých investícií, ktoré predstavujú možno sto, dvesto miliónov korún. "Ťažobné kapacity sú totiž štyrikrát vyššie ako spracovateľské a tak by bolo optimálne vybudovať ešte jednu rotačnú pec. Aj súčasná šachtová pec, ktorá je ešte len v skúšobnej prevádzke, by si žiadala investície, aby sa vychytali ešte nejaké muchy," prehovoril J. Vaško už ani nie tak ako správca, ale skôr manažér.

O kúpu majetku sa uchádzalo zhruba 20 firiem, väčšina z nich si však to, že má peniaze, iba myslela. Dve, tri z nich dokonca svätosväte tvrdili, že majú toľko peňazí, že nimi môžu kanceláriu J. Vaška naložiť až po plafón. "Ich konanie, dovolím si tvrdiť, hraničilo až so schizofréniou. Svoje predstavy a sny považovali za skutočnosť. Stále mi ukazovali nejaké papiere, ktoré mali dokazovať ich solventnosť. Netušil som, že pri svojej práci spoznám aj takýto typ ľudí."

Najväčšou pikoškou bol jeden fax. Išlo o prevodný príkaz z banky potvrdzujúci prevod 220 miliónov korún na účet správcu konkurznej podstaty. Nuž, poviete si, to už je vážny papier. Prekvapenie však nastalo, keď sa správca pozrel na dátum prevodu. Bol prvý jún a prevod sa podľa prevodného príkazu uskutočnil prvého júla! Teda ktosi sa snažil dokladovať uskutočnenie transakcie, ktorá sa však mala urobiť až o mesiac. Na faxe bolo aj kontaktné číslo priamo na mobil záujemcu. Na to číslo sa správcovi nikdy nepodarilo dovolať. "Boli aj iní zaujímaví záujemcovia. Dozvedel som sa, že jeden z tých, čo išiel kupovať Komag, predáva na blšáku, kde má jeden stánok a chodí električkou. Druhý si zase, ako mi povedali známi, musí požičiavať aj na pivo. Serióznych záujemcov o magnezitku bolo skutočne len minimum," poťažkal si J. Vaško.

Niektorí kupujúci zase ani zďaleka nechápu niektoré zásadné skutočnosti, ako napríklad zápis nových majiteľov do katastra. Aj po zápise SMZ Jelšava a Teleservisu mu niektorí volali, vraj, či nedošlo k nejakému obratu. To už boli peniaze za predaj dávno na účte správcu, aj kúpno-predajná zmluva už pomaly zapadala prachom.

Nejaké tlaky na svoju osobu správca nezaznamenal. Najťažším obdobím bol jún až august 1999, kedy dostalo výpovede tristo ľudí. Posledné výplaty dostali títo ľudia v apríli. "Bolo mi veľmi ľúto, že som nemohol záväzky voči nim uspokojiť, ale peniaze jednoducho neboli. Aspoň najvypuklejšie sociálne prípady som sa snažil riešiť neštandartne. Chápem však ich nervozitu, oni nepotrebovali počúvať argumenty, potrebovali peniaze."

Čo Jozefa Vaška zarazilo, bol nezáujem politikov o podnik. Kým baníci ešte pred konkurzom štrajkovali a na magnezitku sa upierala pozornosť médií, vystriedali sa tam mnohí politici, ktorí si chceli prihriať svoju politickú polievočku. Po vyhlásení konkurzu sa už o magnezitku nezaujímal nikto. Jedinými, kto záujem prejavil, boli poslanci Ladislav Orosz a Marián Mesiarik. Raz sa u správcu zastavil aj bývalý riaditeľ magistrátu Gabriel Fischer s tým, že vraj vie o nejakých Američanoch, ktorí by to možno kúpili. Ináč z politikov, či zástupcov magistrátu alebo krajského úradu o magnezitku nezakopol nikto. Pritom práve politici pri svojich cestách prichádzajú do styku s podnikateľmi a tak majú ideálnu možnosť pre sprostredkovanie kupca. Aby však mohli niečo ponúkať, najskôr to musia poznať. A veru nikto sa neprišiel správcu opýtať, čo za podnik sa vlastne predáva, s čím má kupujúci počítať...

Situácia v podniku bola kritická aj v januári a februári minulého roku. Závod na Bočiari spracovával najmä úlety pre SMZ Jelšava, a v tomto období SMZ tento produkt nepotrebovali. Ľudia síce chodili do práce, ale výkony neboli žiadne. Baňa, tá bola pre zmenu v strate po celý čas trvania konkurzu. Robili sa len udržiavacie práce, ktoré boli ako také neproduktívne. "Najťažšie ale bolo komunikovať s ľuďmi, ktorí sa domáhali svojich peňazí. Jeden z nich prišiel ku mne do kancelárie, najskôr chcel po mne hodiť stoličku a potom si ju zobrať. Vraj je jeho, keď mu neplatím. Ku koncu konkurzu mi už ani nešlo o odmenu, chcel som to najmä konečne predať."

Pri svojej práci sa stretol J. Vaško aj s ľudskou závisťou. Keď niektorí záujemcovia vyhlasovali, že za podnik dajú dvesto, tristo miliónov, kde kto správcovi závidel jeho odmenu. Ku koncu už z pochopiteľných dôvodov závistlivé hlasy ustali...

To, že podnik dostali na polovicu dve firmy, J. Vaško síce nepokladá za ideálne riešenie, ale v danej situácii za najlepšie z možných. Jelšava sa vraj už dlho pohrávala s myšlienkou pustiť sa do tohto projektu, čo ju odrádzalo, bola príliš vysoká daň z prevodu nehnuteľnosti. Podľa donedávna platného zákona sa totiž daň mala platiť ako určitá percentuálna časť znaleckej hodnoty. Tá predstavovala 845 miliónov korún. Až po tom, čo sa zákonom ošetril tento nenormálny stav a začala sa platiť daň podľa kúpnej ceny, sa napokon SMZ Jelšava prihlásila do siedmeho kola výberového konania spolu s Teleservisom a obe firmy aj uspeli. Väčšina, asi 80 percent z celkového počtu 201 zamestnancov prejde pod nového majiteľa, ostatní dostanú vyplatené päťmesačné odstupné. Aj stravné lístky, ktoré ľudia počas celého konkurzu nedostávali, im budú uhradené.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.