posielať rýchlu správu kráľovi zo vzdialených provincií. Ďalšia takáto stanica sa zriaďovala na mieste, kde končila zreteľná počuteľnosť hlasu z predchádzajúcej stanice (volača). Správa, ktorá by takto normálnym vtedajším spôsobom dopravy prišla na miesto určenia za 30 dní, sa dostala na miesto určenia ešte v ten deň. Volačov využívali aj starí Gréci, potom Rimania, Galovia a ďalšie národy. Nevýhodou takého prenášania správ bolo, že správu mohol počuť ktokoľvek a mohol ju zneužiť.

V Austrálii, Južnej Amerike, ale najmä v Afrike ľudia pre rýchlu dopravu dôležitých správ používali a ešte aj doposiaľ používajú zvláštne bubny, zhotovené z dutých kmeňov stromov obtiahnutých napnutou antilopou kožou. V Amerike sa používali bubny z kaučukovníkov. Tak sa rozširovali správy medzi dedinami a osadami.

OHŇOVÁ ABECEDA

Ázijské národy a potom v Európe aj Gréci stavali na vrcholoch zvláštne stanice, na ktorých prenášali svetelné signály. Využívali sa predovšetkým v noci a cez deň svetlo nahradzoval dym. Stanice boli od seba rozmiestnené na vzdialenosť, aby sa svetelný signál dal dobre rozoznať. Napríklad na Sľubickej časti Braniska sa pomocou ohňa a dymu prenášali signály medzi Šarišom a Spišom už počas vpádu Turkov na naše územie. Podobne sa prenášali takéto signály medzi stredovekými hradami a pod. Dokonca o prenášaní správ ohňom sa zmieňuje aj Písmo sväté. V 3. storočí pr. Kristom bol zostavený zvláštny spôsob prenášania správ ohňovou abecedou. Abeceda sa takto rozdelila do piatich skupín po piatich písmenách. Znamenie bolo podávané pomocou dvoch neďaleko od seba umiestnených ohňov. Na ľavo označoval skupinu a oheň na pravo umiestnenie písmena v skupine. Tento systém zdokonalili Rimania a v Gálii postavili v určitých vzdialenostiach veže.

Na prenášanie správ na väčšie vzdialenosti si našli svoje uplatnenie aj vlajky, ktoré so sebou brali na ďaleké cesty niektorí vojvodcovia a pod. Podľa toho, aká bola vztýčená vlajka sa na diaľku dorozumievali. Napr. keď bola vztýčená červená vlajka, vtedy zomrú ich velitelia a statní budú slobodní. Keď bude vztýčená biela vlajka, znamenalo aby sa vzdali a budú všetci žiť. Ak nepočúvnu uvedené signály pri vztýčení vlajky, v každom prípade zomrú všetci a pod.

Doposiaľ spomínané primitívne spôsoby prenášania správ na veľké vzdialenosti sa prakticky používali až do roku 1742, ale aj v I. a II. svetovej vojne. V spomínanom roku sa vo Frankfurte uskutočnila voľba nového cisára a v Paríži chceli dostať správu čo najrýchlejšie. Na vzdialenosť jednej míle sa umiestnili delá a pre každého kandidáta trónu bol stanovený počet výstrelov. Takto sa správa o voľbe dostala do Paríža za 5 hodín, ale bolo to veľmi nákladné.

TELEGRAF FUNGOVAL LEN V DOBROM POČASÍ

Po vynájdení ďalekohľadu (Galileom) použil istý francúzsky fyzik tento vynález k pozorovaniu prenášania správ medzi rozmiestnenými vežami podľa zvláštneho kľúča. Takto stanice mohli byť od seba vzdialené na 8 10 km. Na svete bol takto prvý optický telegraf, ktorého autorom bol Claude Choppe a v roku 1790 v zdokonalenej forme bol rozšírený po celej Európe. Používal sa do polovice 19. storočia. Tento prístroj mal tri tyče a podľa ich polohy sa upravovali do rôznych značiek. Telegrafista vo veži dával ramenám určitú polohu a túto potom sledoval ďalší telegrafista v susednej veži. Prenášanie signálov fungovalo len v priaznivom počasí. Autor zostavil k prístroju knihu značiek, ktorá obsahovala až 10 000 slov. Prvé znamenie týmto telegramom znamenalo stranu v knihe. Druhé označovalo radové číslo, pod ktorým bolo slovo alebo veta uvedená. Stanice boli od seba vzdialené 8 11 km. Rýchlosť prenášania správ bola obdivuhodná. Napr. na trase 425 km bolo 49 staníc sa prenos uskutočnil za hodinu. Táto forma optického telegramu sa používala až do roku 1855, kedy na svet prišiel už elektrický telegraf.

Pokusy o zostavenie elektrického telegrafu pretrvávali už čoskoro sto rokov. Prvý takýto telegraf zostavil už Prof. Samuel Tomáš zo Sómmeringu v Mníchove v roku 1809, ale bol veľmi zložitý a nedal sa veľmi rozširovať. Potom v roku 1819, 1833 a v roku 1837 prichádzali ďalšie vynálezy. Najviac elektrický telegraf zdokonalil Samuel Finleye Breese Morse (1791 1872). Bol to americký maliar a vynálezca. Už v roku 1837 zostrojil praktický používateľný telegraf, ktorý sa do praxe zaviedol v roku 1844 medzi Washingtonom a Baltimore. K nemu zostavil o dva roky neskoršie aj Morseovu abecedu. Talian Marconi (1874 1937) a Slovák Jozef Murgaš (1864 1929), ale predovšetkým David Eduard Hughes (1831 1900). Posledný vynašiel v roku 1855 telegraf, ktorý súčasne aj tlačil písmená. Z neho sa vyvinul diaľnopis a vývoj pokračoval ďalej. Dnes sa vo vylepšenej podobe používa po celom svete.

TELEGRAF V PREŠOVE

Telegraf si veľmi skoro našiel cestu aj do Prešova. V roku 1857 inšpektor štátnych telegrafov v Uhorsku ponúkol mestu zriadenie telegrafnej stanice, ak na to dostane vhodné priestory. Mestská rada ponuku prijala a urobila potrebné opatrenia na zavedenie takejto stanice v Prešove. Jej sídlom sa stala budova Hlavnej pošty (Poštový palác), ktorý v meste bol postavený na rozhraní 18. a 19. storočia. Hlavná pošta aj s telegrafnou stanicou tam fungovala až do jej asanácie v roku 1946. Budova bola veľmi poškodená pri leteckom bombardovaní Prešova v decembri 1944. Postupne sa telegrafická stanica premiestnila do terajšej budovy Hlavnej pošty na Masarykovej ulici č. 2. Na mieste bývalej Hlavnej pošty v barokovom štýle bol v roku 1952 postavený hotel Dukla a ten tam existuje dodnes.

Telegrafné služby sa v Prešove veľmi šírili. V roku 1879 telegrafná stanica už odvysielala 7480, prijala 8140 a sprostredkovala 2506 telegramov. V roku 1800 len prijala 30 000 telegramov. Vývoj pokračoval ďalej a dnešný stav sa s tým pred 130 140 rokmi nedá ani porovnávať. Dokonca si už ani nevieme predstaviť dorozumievanie ľudí na väčšie vzdialenosti bez telegramu a telefónu. Postupne sa dorozumievanie rozšírilo o televízne, rádiové a internetové spojenia a pod. Stali sme sa nielen užívateľmi a zdokonávateľmi, ale aj otrokmi tejto techniky.