cestou za morskými radovánkami do Bulharska. Žobrajúce deti, otrasní a povýšenecky sa správajúci rumunskí colníci, špinavé ulice miest, extrémne množstvo túlavých psov, či legendy o organizovaných tlupách prepadávajúcich na horských prechodoch akékoľvek lepšie vyzerajúce auto, evokovali u bežného Slováka v najlepšom prípade pocit, že sa vo svojom živote do tejto krajiny už nevráti. Podobné dojmy zostali vo väčšine z nás určite až po dnes, keď si ako miesto svojej dovolenky vieme predstaviť aj hocičo iné ako vtedy jediné dostupné čiernomorské pláže v bulharských alebo rumunských letoviskách. Rumunsko pred rokom 1989 sa však so súčasným stavom ani náhodou nedá porovnávať, hoci pravdou zostáva, že obrovský potenciál, ktorý drieme v tejto najľudnatejšej balkánskej krajine s 20 miliónovou populáciou sa využíva väčšinou len na papieri. Od pádu Ceausescovho režimu však tento zbedačený národ prešiel pozoruhodným vývojom, i keď pre Stredoeurópana je každý deň strávený v Rumunsku plný kontrastov a prekvapení.
Na jednej strane sa bijú do očí nádherné novopostavené budovy filiálok domácich a zahraničných bánk, vedľa ktorých sú učupené desaťročia neudržiavané domčeky a paneláky, ktoré sa vám pred očami doslova rúcajú. Podobne priepastné rozdiely sú aj na vidieku, kde sa medzi jednoduchými domčekmi vynímajú aj ohradené niekoľkoposchodové vily - haciendy, ktoré by ich majiteľom mohli závidieť aj "poctiví" slovenskí privatizéri. S priemerného platu 2 000 000 lei (okolo 4000 Sk) má ale väčšina Rumunov problém vykryť nájomné a nezahynúť od hladu... Vyskakovať teda v žiadnom prípade nemôžu, no práve preto je paradoxné, že obchody sú plné aj na slovenské pomery drahého zahraničného tovaru, pričom sa na množstvo kupujúcich nikto nesťažuje. Už horšie je to však s bežnými Rumunmi, ktorý si o tom všetkom myslia svoje. Možno najtrefnejšie sa za všetkých vyjadrila naša sprievodkyňa Jana. "Za Ceausesca sme mali veľa peňazí, ale nevedeli sme, čo s nimi máme robiť. V obchodoch totiž nebolo takmer nič dostať. Teraz si môžeme kúpiť úplne všetko, chýbajú nám už len tie peniaze..." Keď sme už pri tomto bývalom vládcovi Rumunska, nedá nám nespomenúť príhodu, ktorú sme sa dozvedeli o jeho "fešnej" manželke Elene. Hoci sa jej pošťastilo skončiť len osem tried základnej školy, stala sa z nej rozhodnutím straníckeho ÚV profesorka chémie. Svoje nesporné chemické kvality dokázala raz pri jednej prednáške na celoštátnej vedeckej konferencii, kde v dopredu pripravenej reči nevedela nijak raz prísť na to, čo znamená skratka CO2. Po tomto trapase sa už medzi inteligenciu nikdy neunúvala. Okrem nedostatku základných prostriedkov na živobytie je v Rumunsku veľkým problémom najmä cestná sieť, pri ktorej môžu slovenskí motoristi s posvätnou úctou spomínať na tú našu... "Živú" diaľnicu uvidíte iba cestou z Bukurešti do Pitesti, čo je zhruba 110 km. Nebyť toho, že Causescov syn Niki rád jazdil z hlavného mesta na poľovačku do Pitesti, nebolo by vraj skompletizovaná ani táto ojedinelá investičná akcia... Na druhej strane vám tamojšie, česť výnimkám, cesty plné jám a výmoľov ponúknu jedinečný zážitok, pretože v Rumunsku je zrejme najviac konských povozov v prepočte na jedného obyvateľa. Nie je vôbec zriedkavosťou, ak nájdete na ceste neosvetlený povoz, ktorého pohonič si hrkol "trochu" vodky a po tomto vzpieraní si musel na chvíľu ísť oddýchnuť. Prečo však pohoniči absolútne neosvetlených konských, ale aj oslých záprahov oddychujú väčšinou v noci a najradšej tesne za zákrutou sa nám zistiť nepodarilo. Doprava všeobecne nepatrí k pýcham tejto balkánskej krajiny. Hustota autobusovej dopravy je v porovnaní so Slovenskom veľmi slabá, no domorodci sa aj v takom prípade vedia vynájsť. Ak sa chcú dostať z miesta svojho bydliska do práce alebo na nákup do strediskovej obce a nedisponujú pritom žiadnou výkonnou Daciou, či tzv. cigánskym unom alias Oltcitom, začnú stopovať. Na tom by možno nebolo ani nič nezvyčajné, keby ste túto činnosť nevideli "prevádzkovať" nielen malé detičky, ale aj sedemdesiatročné babičky. Na počudovanie je však stopovanie pomerne výhodný spôsob dopravy, pretože keď už "vytrénovaný" šofér zoberie do svojho obstarožného fára viac ľudí, ktorí mu prispejú na benzín, môže napokon na celej ceste aj zarobiť. Takéto niečo môžete zažiť a uvidieť najmä v najkrajšej časti Rumunska - Transylvánii, a práve tú si v nasledujúcich riadkoch bližšie predstavíme.
Transylvánia patrila až do skončenia prvej svetovej vojny v roku 1918 pod Rakúsko-Uhorskú monarchiu, čo sa vcelku slušne prejavuje aj na miestnej architektúre. Po tomto dátume sa stal tento kraj ohraničený až z troch strán masívom Karpát súčasťou Rumunskej republiky, pričom jeho severozápad "okupuje až dodnes. Čo do národnostného zloženia, je to značne rôznorodá oblasť. Historici doteraz nevedia nájsť odpoveď na otázku, či jej prvými obyvateľmi boli Rumuni alebo Maďari. Etnickú rôznorodosť oblasti ešte podčiarkuje fakt, že od stredoveku tam žije aj mnoho potomkov nemeckých kolonizátorov, ktorých najmä v nižšie položených oblastiach dopĺňa aj početná rómska populácia. A aby sme nezabudli, najmä v jej západnej časti a konkrétnejšie v okolí mestečka Nadlak ešte nájdeme aj takmer 20 000 Slovákov, avšak ich počty v najlepšom prípade stagnujú... Centrom Transylvánie je druhá najľudnatejšie rumunské mesto Cluj-Napoca, kde žije zhruba 350 000 obyvateľov, z ktorých sa takmer každý štvrtý hlási k maďarskej národnosti. Hoci si ho najmä naši starší spoluobčania skôr pamätajú pod pomaďarčeným názvom Koložvár, s legendárnou koložvárskou kapustou nemá absolútne nič spoločné. V Cluji sa totiž nikdy nevyrábala, a dokonca miestni obyvatelia ani nevedia, že si na obed môžu dať takúto pochúťku, pretože o nej vôbec nepočuli. Samotné mesto leží na rieke Someę Mic a zaujme vás na ňom najmä prehliadka Gotického kostola sv. Michala, či Bánffyho Palác, kde sídli Národné múzeum umenia alebo aj pekne "zariadená" Botanická záhrada. Milovníci pekných výhľadov sa môžu ubytovať v hoteli pri vŕšku Cetatuia, kde ako na dlani uvidia takmer celé mesto. Určite si však ich oči neuzrú domov tamojšieho primátor Gheorghea Funara, ktorý je od svojho zvolenia zrejme najväčším rumunským "humoristom" a čo do fyzického vzhľadu sa dokonca podobá na žilinského bossa Jána Slotu. Jeho "slotovská" originalita sa prejavuje najmä pri obchádzaní zákona o používaní menšinových jazykov, keď doslova vyhlásil, že "pokiaľ budem starostom, nebudú u nás dvojjazyčné nápisy." Už pred štyrmi rokmi dokonca zagratuloval nášmu vtedajšiemu premiérovi Mečiarovi k jeho návrhu vysťahovať nespokojných Maďarov od nás do Maďarska a zároveň to označil za "za geniálnu vec." Okrem toho po celom meste nechal lavičky namaľovať modrou, žltou a červenou farbou rumunskej zástavy. Uplatnenie však našiel aj pre maďarskú trikolóru, ktorou chcel pri zaočkovaní pomaľovať miestne túlavé psy, pretože ako tvrdil, "koho taký pomaľovaný pes pohryzie, bude až do smrti nenávidieť Maďarov." Funarovu "historickú" pečať nesie aj ináč pekné štvorcové námestie, ktoré dobrosrdečne nechal zrekonštruovať. Pravda len tú časť, kde ešte koncom deväťdesiatych rokov stála socha uhorského kráľa Mateja Korvína, pretože sa mu nepáčilo, že sa pri nej zvykla stretávať miestna maďarská komunita. Sochu označil za poburujúcu, a "na vedeckom základe" sa pod ňou začali akési archeologické práce, ktoré budú zrejme trvať až do skončenia jeho funkčného obdobia. Teraz je priestranstvo ohradené plotom pomaľovaným rumunskou trikolórou., pričom namiesto Korvína chcel primátor nainštalovať sochu nacistického kolaboranta z II. svetovej vojny I. Antonesca. To mu ale znemožnila rumunská vláda. Z ďalších skutkov tohto čelného predstaviteľa ultranacionalistickej strany Veľké Rumunsko (šéfuje jej minuloročný porazený finalista súboja o prezidentský úrad Vadim Tudor pozn. red.) stačí spomenúť už len to ako v roku 1999 takmer vypovedal vojnu Maďarskej republike. Jej konzula v Cluji nazval špiónom a "navrhol" mu, nech sa okamžite prace domov. Len akousi nezvyčajnou náhodou sa potom pred budovou maďarského konzulátu objavila zďaleka viditeľná tabuľa s nápisom: "Tu je maďarské špionážne hniezdo." Tabuľu však polícia už medzitým stihla zvesiť...
Okruh Transylvániou
Ako sme už spomínali, Transylvánia je zrejme najkrajšou časťou celého Rumunska. Hoci ju ani z jednej strany neobkolesuje Čierne more, má nádherné hory, ktoré sa v každom prípade oplatí vidieť. A práve na rozdiel od ďalších 38 rumunských oblastí, ktoré svojim reliéfom poväčšinou pripomínajú našu Podunajskú nížinu, je tam v každom ročnom období stále čo obdivovať. Za východisko dvojdňovej okružnej jazdy Transylvániou si môžete zvoliť už jej spomínané centrum Cluj-Napoca. V každom prípade si najmä vo väčších mestách netreba všímať žobrajúce deti, ktoré sa na križovatkách doslova vrhajú k autám a prosia o finančnú, či potravinovú almužnu... Z transylvánskej metropoly sa juhovýchodným smerom dostanete do Turdy, kde už z diaľky uvidíte miestnu cementáreň, ktorej "výfukové plyny" vidieť najmä na strechách do špinavobiela sfarbených domov. Po 75 km vás už privíta srdce Transylvánie - veľkomesto Tirgu Mures. Zaujímavý je najmä jeho západný okraj, kde sa týči rozľahlý pivovar. S "netekutých" pamiatok mu vhodne sekunduje Palác Kultúry s historickým múzeom a umeleckou galériou alebo aj dvojjazyčná rumunsko-maďarská univerzita. Severovýchodným smerom od Tirgu Mures sa už na nás pomaly začínajú usmievať obrysy Transylvánskych Álp. Prvé podhorské mestečko sa volá Reghin, odkiaľ vedie scenéricky veľmi príťažlivá cesta horným tokom rieky Muresful až do Toplity. Serpentínami sa potom dostaneme do mestečka Borsec, ktoré každý Rumun pozná vďaka rovnomennej minerálnej vode. Inú ako "monopolnú" borseckú minerálku sme dokonca v obchodoch ani nenašli... To už mierne klesáme až k takmer 50 km dlhej vodnej nádrže na rieke Bistrita, ktorá zachytáva nielen topiaci sa jarný sneh, ale zabezpečuje výrobu elektriny (kvôli háklivým rumunským vojakom so samopalmi nedoporučuje fotografovať výhľad z priehradného múru) pre blízke mesto Piatra Neamt. To preslávil pred 2,5 rokmi miestny futbalový tím, ktorý v UEFA Intertoto Cupe dokázal doma remizovať so slávnym Juventusom 1:1, pričom v Turíne sa mu podarila uhrať bezgólová remíza. Gól strelený na rumunskom vidieku však posunul do ďalšieho kola "starú dámu". My sme však tesne pred Piatrou Neamt v mestečku Bicaz odbočili na treťotriednu cestu (len označením, výnimočne nie kvalitou) smerujúce do cez priehorského strediska Gheorghieni. Ak ste niekedy prechádzali cez Zádielskú tiesňavu a umocnili by ste jej krásu na druhú, dostali by sme sa k približne k tomu, aká nádherná je tiesňava, ktorou sa dá dostať do priesmyku Lacu Rocu. Ako sme sa dozvedeli, na vyhĺbenie úzkej cesty pre autá v najužšom mieste tiesňavy síce bolo potrebných niekoľko kilogramov silnej trhaviny, avšak výsledok a úchvatné výhľady na obrovité skaly, či cesta cez tunel do priesmyku stoja minimálne za niekoľkohodinovú zastávku v tejto časti Transylvánskych Álp. Po takýchto krásnych pohľadoch, ktoré sa slovami veľmi ťažko opisujú a celodennej ceste, dobre padne oddych na hotelovej izbe v mestečku Sfantu Georghe, čo je už takmer na predmestí pravdepodobne najkrajšieho rumunského mesta Brasov. To je po Bukurešti druhým najväčším mestom, ktoré si vás získa krásnym námestím, kde sa zachovali stredoveké meštiacke domy. Na hlavnom námestí patrí k najnavštevovanejším atrakciám tzv. Čierny kostol (v 17. storočí stihol aj vyhorieť), ktorý je vyzdobený pozoruhodnou kolekciou tureckých vyšívok a kobercov. Nesporne zaujímavé je zviesť sa lanovkou na vrch Tâmpa, kde sa vám za 25 000 lei (50 Sk) naskytne úchvatný panoramatický výhľad na mesto ako aj na v súčasnosti zasnežené dvaapoltisícové končiare Transylvánskych Álp. Ich milovníkom vrelo doporučujeme okružnú jazdu z Brasova cez Bran, Campalung, Curtea de Agres, jazero Lacul Vidraru, Fagaras a späť do Brasova alebo Cluj-Napoci. Najmä na 50 km dlhý úsek okolo spomínaného jazera s pokračovaním do tunela pod najvyššou rumunskou horou Moldoveanu (2543 m) vo vás doživotne zanechá nezabudnuteľné spomienky. Tak to bolo aj v našom prípade, hoci sme sa autom až do tohto tunela nedostali. Znemožnila nám to asi 10 cm vrstva snehu spolu s rumunskými cestármi, ktorým sa podľa ich citátu neoplatilo odhrnúť cestu kvôli
Na návšteve u Draculu
Po prehliadke mesta by bolo veľkým hriechom nenavštíviť legendami opradený Draculov hrad v dedinke Bran, zhruba 25 km juhozápadne od Brasova. Hoci samotní Rumuni na Draculu absolútne neveria a pri každej zmienke o tomto stredovekom krvilačnom vládcovi zlostne mračia čelo, ako turistická atrakcia im to veľmi slušne vynáša. Pred 104 rokmi vydal írsky spisovateľ Bram Stocke svoj legendárny román o mýtickej postave princa Vlada "Napichávača" Tepeša, ktorý sa odvtedy dočkal aj viacerých filmových spracovaní. Román čerpal námet z povestí kolujúcich v Transylvánii ako aj zo skutočných historických materiálov o Draculovej krutosti. Samotný gróf Vlad III (1431-1476) sa príliš nelíšil od vtedajších vládcov a dokonca nemá ani priamu zásluhu na svojom Draculovskom mene, ktoré v v starorumunčine symbolizuje zlo. To totiž zdedil po svojom otcovi, Vladovi II, ktorému prepožičal Žigmund Luxembruský "Dračí rad" za boj proti Turkom. Prezývka Tepes alias Napichávač prischla Vladovi III najmä pre jeho obľubu nabodávať ľudí na vidly, čo na vlastnej koži vraj pocítilo až stotisíc jeho poddaných a nepriateľov. K "spojeniu" s vidlami im stačilo aj to, že nesplnili nejaký sľub alebo prípadne "znárodnili" svojmu susedovi nejaký majetok. Pravdou však je aj to, že k upírovi mal veľmi ďaleko. Svojim obetiam nehrýzol do krku a "nevysával" z nich krv, pretože mu na to pri obrane svojho grófstva proti rôznym nájazdom nezostával veľmi čas. A hoci to s krutosťou dosť preháňal, zaslúžil sa aj napriek tomu o značný rozkvet svojho grófstva. Podporoval rozvoj obchodu, zasadzoval sa o zaistenie poriadku v krajine, hoci jeho metódy boli na dnešné pomery jemne povedané netradičné... Tak napríklad so žobrákmi sa vyrovnal spôsobom, že ich zvolal na hostinu spojenú s pijanskými orgiami a miestnosť, kde sa veselili nechal aj so svojimi "hosťami" jednoducho podpáliť. Mal zábavu aj z toho, keď občas nútil potulných Rómov, aby sa vzájomne zjedli alebo po víťazstve v bitke o valašský trón "doprial" svojmu neúspešnejšiemu kolegovi Danovi II, aby si pred popravou sám vykopal hrob. To robieval významným zajatcom s veľkou obľubou. Podľa vraj pravdivej legendy nechal ku studni za svojim hradom položiť zlatý pohár. A hoci sa vtedy kradlo všetko nepripevnené, pohár tam roky ležal nedotknutý, pretože každý, kto sa ho pokúsil ukradnúť, skončil napichnutý na kole. Neubehlo však ani 24 hodín od jeho smrti (ako 45-ročný zomrel pri jednej neúspešnej bitke) a už sa skvel vo vitríne niektorého z jeho poddaných... Aj súčasnosť v zrejme najprosperurúcejšej rumunskom mestečku Bran vyzerá rovnako rozprávkovo. Množstvo zahraničných návštevníkov neváha vysoliť za prehliadku Draculovho zámku s možnosťou fotografovania a natáčania na video v prepočte vyše 200 Sk, z čoho si okrem štátnej pokladnice na svoje prídu aj miestni obyvatelia. Niet sa čomu čudovať, že Bran vyzerá ako keby do Rumunska ani nepatril. Sú v ňom nové vilky, niekoľko reštaurácií, pizzérií, penziónov a hotelov, ktorých dokáže uživiť už len to, že je od nich vidieť Draculov neveľký hrad. Snaha po zisku sa však často mení na veľký gýč. Za mastné peniaze sa napr. dajú zohnať podobizne Draculu na tričkách, či vlnených svetroch, nožoch alebo umelohmotných mečoch pre deti. Nielen v Brane si môžete kúpiť červené víno Vampire, ružovo-červenú vodku Dracula, či čerešňový likér Draculina. Komu by nebolo dosť, môže si domov odniesť kufrík s Vladovou rodnou hrudou alebo si prečítať populárny rumunský týždenník Dracula. Nuž čo, typické Rumunsko, ktoré sa ale v každom prípade oplatí navštíviť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
