funkcionárov, ktorou dlhodobo cez médiá kŕmia zvedavú verejnosť. Bohužiaľ, slovenské kluby ešte ani dvanásť rokov po zmene systému neprestrihli ostnaté drôty informačného embarga. Téma peňazí v našom futbale pripomína tenký ľad. Pod jeho vrstvičku pustí len tých, ktorí vedia solídne korčuľovať a vopred dobre poznajú terén. Citlivú a chúlostivú tému peňazí si vedenia klubov a najmä hráči prísne strážia.
Porevolučná finančná astronomizácia Čechoameričana Borisa Korbela v českom futbalovom hnutí vyvolala poplach aj v slovenskom priestore. Veľmi rýchlo sa do šéfovských kresiel posadili prakticky tí istí ľudia, čo predtým. Len s jedným podstatným rozdielom - oproti Korbelovi do nášho futbalu nevložili zo svojho ani korunu, zato sa dlho tešili zo ziskov. Do klubového futbalu postupne vtrhli majetní sponzori, dobre sa orientujúci obchodníci, loajalitu a lokálpatriotizmus neodmietli ani politici či ich spolupútnici.
Za titul a Ligu majstrov štyri milióny na hlavu!
Najväčší finančný boom v slovenskom klubovom futbale vytvoril 1. FC Košice v rokoch 1996 - 1998 za čias otca a syna Rezešovcov. Keďže Alexander Rezeš v tom čase ovládal oceliarsky kolos Východoslovenské železiarne (VSŽ), cesta k prepojeniu s futbalovým klubom bola voľná. VSŽ sa stali, pochopiteľne, hlavným sponzorom a klubová kasa nikdy nezívala prázdnotou. Ťažké milióny vypochodovali na scénu a tlačili pred sebou všetko, čo im stálo v ceste. Vedenie systematicky kupovalo to najlepšie, čo po našich trávnikoch behalo. Bolo to naoko veľmi jednoduché, pretože také podmienky vtedy nedokázal garantovať nik. Málokto z oslovených hráčov odolal peňažnému raju. Čosi podobné sa neodmietalo.
Košičania inkasovali za zisk majstrovského titulu dva milióny pre každého hráča. Základné mesačné platy vyleteli na 20 - 80 000, za každé ligové víťazstvo bral hráč rovných dvadsaťtisíc korún a za postup do skupiny Ligy majstrov vypísalo vedenie lukratívnu prémiu ako za titul - ďalšie dva milióny na hlavu! Používanie služobného auta, telefónne účty a nájomné hradil klub. Na svoje si napríklad v sezóne 1997/98 prišiel prešovský obranca Marek Špilár. Po prestupe do Košíc len za podpis zmluvy dostal tri milióny korún do vrecka. S prémiou za titul, platom zhruba 60-tisíc a odmenami za víťazstvá v lige zarobil za jednu sezónu viac ako šesť miliónov korún. Slušný výkon na vtedy iba 23-ročného futbalistu, ktorý dnes kope českú ligu za Baník Ostrava.
Rozhodne nebol sám, komu príjmy v tomto klube vyskočili do podobných výšok. Košická megalománia nemala dna. Vlani najlepšie zarábajúci český prvoligový futbalista Horst Siegl z pražskej Sparty obohatil svoje osobné konto o deväť miliónov korún. Nie príliš veľký rozdiel oproti Košiciam spred troch-štyroch rokov. Najmä keď zoberieme do úvahy fakt, že Sparta sa minulý rok prebojovala až do kráľovsky platenej druhej fázy Ligy majstrov.
Košické tigre sa aj v sezóne 97/98 prebili k titulu majstra. Opäť o tom rozhodlo až posledné 30. kolo. Na druhý pokus nechali za sebou Trnavu o dva body, rok predtým o jeden. A takisto, čo bolo pre hráčov dôležité, dosiahli 21 víťazstiev - každé ohodnotené spomínanou sumou 20-tisíc. Na vysnívanú skupinu Ligy majstrov to už nestačilo, ale aj tak to niektorým hráčom hodilo za rok minimálne štyri milióny korún. Síce menej ako sezónu predtým, ale v súčte oboch rokov išlo o dovtedy nevídané zbohatnutie.
Ani tréneri sa nemali zle
Trénerskej komisii Slovenského futbalového zväzu sa v tom čase podarilo zakotviť do rozpisu súťaží ustanovenia na ochranu trénerov. Znamenalo to, že klub mohol vystriedať počas súťaže toľko trénerov, koľko chcel. Podmienkou však bolo, že klub musel vyhodeného trénera vyplatiť, čo sa striktne dodržiavalo. Niektorí tréneri to začali zneužívať a za veľmi krátky čas vymenili aj niekoľko klubov. Vyhadzov pre nich neznamenal prehru.
Zmluvy trénerov pred štyrmi-piatimi rokmi boli rozdielne. V príjmoch, podmienkach o rozviazaní zmluvy, servise, ktorý im klub poskytoval. Tí najslabší mali dokonca v zmluve klauzulu o rozviazaní pracovného pomeru do dvadsiatich štyroch hodín, čo sa aj stávalo. Najmenšie platy trénerov sa v tom období pohybovali od 25 000 do 60 000 korún. Veľké rozdiely boli v prémiách za vyhrané ligové zápasy a v cieľových odmenách. Skúsenejší tréneri mali vlastné odmeny, ktoré nezáviseli od výkonov hráčov. Najvyššia trénerská prémia za jedno víťazstvo bola 60-tisíc. V európskych pohárových súťažiach aj viac. Niektorí tréneri mali v zmluve aj sumu za podpis, takzvané prískočné. Väčšinou presahovala milión korún.
Slovan a Inter dnes: Nezverejníme nič!
Po košickej peňazománii prišla slovanistická za éry Jána Duckého, keď platy i prémie dosiahli na naše pomery opäť nadštandard, hoci práca na ihrisku tomu nie vždy zodpovedala. Ale majstrovský titul sa sťahoval znova tam, kde vládlo najbohatšie prostredie. Na Tehelnom poli i na Pasienkoch rozhodujú o zverejňovaňovaní príjmov a prémií hráči. A funkcionári, ktorí s touto praxou súhlasia, sa za nich skrývajú. Belasí i žlto-čierni majú v zmluvách klauzulu, že bez ich súhlasu nemôže nikto z klubu verejne informovať o finančnej situácii. Hoci kluby deklarujú orientačné ročné rozpočty, predsa len platí, že pod lampou býva najväčšia tma. Často najedovaní a rozladení fanúšikovia, ktorí sa na štadióny príliš nehrnú, môžu na tribúnach iba tipovať, koľko hráči na trávniku berú za predvedené výkony. Keby vedeli, čo vinou prezieravosti hráčov vedieť nemôžu, zrejme by neostalo len pri piskote a kriku. Napriek snahe o utajovanie niet pochýb, že po Tehelnom poli i Pasienkoch behá dnes viacero milionárov. Práve tu sú sústredení momentálne najlepšie platení futbalisti na Slovensku.
Istý funkcionár, ktorý sa roky pohyboval v bohatom futbalovom prostredí tvrdí, že naši hráči nikdy vedome nezverejnia svoje príjmy či prémie, pretože v spoločnosti vládne veľká závisť a ľudia by uvedené sumy hneď prirovnávali k blahobytu, ktorý u nás nemá každý.
Priemerný hráč môže mesačne zarobiť 50-tisíc
V Trnave po dvoch neúspešných bitkách o titul s Košicami už podobná príležitosť neprišla. Spartak predal najlepších hráčov (Tittel, Karhan, Ujlaky, Bališ, Susko, Leitner, Gomes) do zahraničia, medzičasom odišlo vedenie klubu a po krátkom bezvládí za začalo odznova. Ak bol pred tromi rokmi v Trnave najvyšší mesačný základ 55-tisíc korún (mali ho Tittel s Ujlakym), dnes je to o pätnásťtisíc menej. Prémie pre mužstvo za vyhraný ligový zápas klesli z 300- na 250-tisíc. Dnes už Trnava nemá ani jediného seniorského reprezentanta.
V Žiline sa o futbalistov stará mesto. V zimnej prestávke neprišlo k žiadnym nákupom, ani náhodou nestúpli platy či prémie, ale 22 miliónov z mestskej pokladnice išlo do nového umelého trávnika. Z pohľadu návratnosti celkom určite dobrá investícia, pretože na ňom môžu trénovať viaceré vekové kategórie. Mesto však nie je iba štedrým darcom, od hráčov očakáva aj výsledky. Platové rozpätie je 6 - 18 000 korún mesačne a k tomu 100-tisícový bonus na celé mužstvo za víťazstvo v lige. Ak však Žilinčania skončia na jar do piateho miesta, mesto sľubuje väčší balík peňazí.
V Trenčíne takisto spomínajú na lepšie herné i platové časy. Posledné miesto v tabuľke neteší. Pritom peňažné ocenenie vzhľadom na postavenie tímu nie je najhoršie. V prípade štyroch ligových víťazstiev vojakov za sebou by si najlepšie platení hráči prilepšili mesačne o takmer 50-tisíc korún.
Nováčik z Púchova kryje pri ročnom rozpočte 25 miliónov korún základné mesačné platy na hráča vo výške 15- až 17-tisíc. Hornou prémiovou hranicou za zisk troch superligových bodov je suma 150-tisíc na mužstvo, čo futbalistom, ktorí sa najčastejšie objavujú v základnej zostave, zabezpečuje priemerný mesačný príjem zhruba 60-tisíc. Závisí to, ako všade, od počtu víťazstiev v súťaži za štyri týždne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
