vzťah k zvieratám už od detstva. Býval totiž v rodinnom dome (v Dolnej Strehovej pri Lučenci) a okrem malého hospodárstva k nemu neodmysliteľne patril i pes. Boli to zakaždým pouličné zmesi a "parkový" pes, ako sám hovorí chlpáčom kúpeným na ulici, bol aj jeho prvý bundáš v Košiciach.
"Zastávam názor, že pes do bytu nepatrí, preto som si prvého kúpil až do rodinného domu. Bol to miešanec, potom som mal dvoch jazvečíkov. Nasledovala dobermanka Tina, ktorú, žiaľ, kvôli mojej nepozornosti zrazilo auto. Veľmi som túžil po ďalšom dobermanovi a tak som na iznerát kúpil Nera. Teraz má šesť rokov a je to skvelý stavbársky pes," hovorí Dušan Podhradský.
Ako vysvetľuje, Nero predtým strážil akúsi stavbu. Počas tohto obdobia sa stal naslovovzatým stavbárom, keď zbadá nejakú tehlu či dosku, pochytí ho neodolateľné nutkanie premiestniť ich. Čo nie je v betóne, poukladá podľa svojho...
"Dobermani mi skátka prirástli k srdcu, páčia sa mi psi s autoritou, čo si vedia postaviť hlavu i uloviť potkana... Takým bol aj jeden z jazvečíkov. Aj keď už dobre nevidel, čuch mal vynikajúci - raz vyňuchal i ježa, ktorému sa nejako podarilo dostať do nášho domu a šarapatil v kuchyni medzi hrncami. No zlostí ma, že Nero tvrdohlavo dodržiava i to, čo by nemal. Napríklad nám zakaždým našpiní na chodník a ja to potom musím odstraňovať lopatou," vzdychne si.
Najviac radosti, ale i povinností si však rektor užil pred pár rokmi, keď Nerova predchodkyňa Tina priviedla na svet deväť šteniatok. Mlieko bolo vtedy ešte lacné, no Dušan Podhradský ho denne musel kúpiť zo desať litrov a zakaždým sa z práce ponáhľal domov šteniatka nakŕmiť. Raz sa pritom skvelo pobavil. Neveril vlastným očiam, keď Tinu pristihol, ako robí malým kolotoč. "Bolo to neuveriteľné - držala v pysku handru, do ktorej sa šteniatka zahryzli a krútila ich dookola..."
Silnejším zážitkom bolo snáď iba to, keď ho v detstve kopla krava, ktorú mal v neprítomnosti rodičov podojiť. "Šiel som na to i opačnej strany," priznáva rektor.
Keďže podľa Dušana Podhradského chlpáče do domu nepatria, radosť mu robí samček korely. Rektor sa s ním rád rozpráva, no ťažké akademické debaty to nie sú. Ako ináč, najčastejšia je otázka, či je hladný a prosba, aby šiel k nemu, čo Zolik neraz ignoruje. Pomaly sa však učí hovoriť, už sa mu podarilo zvládnuť prvé slová.
Okrem toho sa dal rektor v ostatných rokoch na poľovníčenie, no svojich psov do lesa zásadne nenosí. Podarilo sa mu už streliť jeleňa, naopak, jeho nesplneným snom je skoliť zajaca. Aj keď, priznáva, keby na to došlo, asi by to neurobil. "Je ich málo, treba ich šetriť. A ja som skôr taký poľovník-ochranár, nie lovec," dodáva D. Podhradský.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
