mnohých odborníkov trvale znemožní tažbu, odsúhlasili vlani štátne orgány a nazvali ho "mokrou konzerváciou". Stalo sa tak po 8 rokoch udržiavania bane pri živote a neúspešných oživovacích pokusoch, pri ktorých zlyhala banská spolocnost Želba. Ked už sa zdalo, že je všetko stratené a štát, ktorý do banského diela vložil stovky miliónov korún a rozhodol sa z bane definitívne vycúvat (spolu so Želbou, ktorá ju získala v privatizácii a zaviazala sa jej oživením), objavila sa skupina troch banských odborníkov tvrdošijne presadzujúca názor, že ide o trestuhodný cin. Táto trojica založila firmu a predložila projekt, ktorým presviedca investorov i štát, že má pod zemou miliardy, ktorých sa len tak lahkovážne zbavuje. Asi sa to zle pocúva tým, ktorí rozhodli o zatápaní, ale podla Igora Lábaja, jedného z autorov projektu, im doposial nik na odbornej úrovni nevyvrátil ich argumenty. Nik nespochybnil existenciu zásob v žile Strieborná, nik nevyvrátil efektivitu tažby, predajnost finálneho produktu, vytvorenie nových pracovných miest, nik nespochybnil existenciu technológie na spracovanie rudy a nik nepotvrdil jej škodlivost životnému prostrediu. Napriek chýbajúcej oponentúre kompetentní váhajú a voci projektu sa zacínajú nekvalifikované spochybnovacie útoky. Slovnú podporu mu síce vyjadril premiér i minister hospodárstva, ale okrem viacerých rokovaní žiadny viditelný posun vo veci nenastal. Spolocnost Mária Bana, s.r.o., Košice, ktorá projekt predložila, jasne definovala, že v tejto fáze potrebuje štátnu pomoc najmä na zastavenie znehodnocovania ložiska vodou. Rocné náklady na jej cerpanie vycíslila na 12,9 miliónov korún. Stacilo by tak nieco málo cez milión korún mesacne na získanie casu pre rozlúsknutie tých najtvrdších orieškov. A to v prvom rade na vyriešenie financovania, vysporiadanie majetkovo- právnych vztahov k bani a povrchovým objektom, na vybudovanie úpravne a pripravenie tažby. Za tieto relatívne malé náklady by tak región s 35-percentnou nezamestnanostou získal nádej na 300 pracovných miest a minimálne 10 rocnú perspektívu banskej cinnosti, ktorá by mohla priniest štátu na daniach a odvodoch 1,5 až 2 miliardy korún, tvrdia autori projektu. Nevidia ale dôvody na to, aby zodpovednost štátu za nerastné bohatstvo sanovali vlastnými prostriedkami. Žiadajú o pomoc a ponúkajú riešenie podopreté o originálne know-how, ktorého spoluautorom je jeden z predkladatelov projektu prof. Félix Sekula. Ak aj pripustíme urcitú mieru rizika a možnost neúspechu, mohol by takýto podnikatelský zámer v regióne, kde žiadny investor za posledné roky nepriniesol novú výrobnú aktivitu a vláda nedokázala žiadnou politikou zamestnanosti, dotovanou miliónmi korún, vytvorit perspektívne pracovné miesta, štát aspon v prvej fáze podporit. Vzhladom na možné prínosy a vzhladom na to, že o pár týždnov už bude banu neskoro zachranovat, nakolko voda dosiahne klúcové horizonty, by až tak o vela neprišiel. Je najvyšší cas konat.

(autor je redaktorom Hospodárskych novín)