lyžiari sú častejšie v akcii v zahraničí než na Slovensku. Výnimka potvrdzuje pravidlo a tou boli majstrovstvá Slovenska na Kojšovskej holi, kde sa predstavili aj účastníci nedávneho svetového šampionátu v Lahti. Medzi nimi i Martin Bajčičák (na fotografii), ktorý však absolvoval len sobotňajší program. V nedeľu bol už preč. Zastihli sme ho v rodnom Zakamenom na Orave. "Už som bol uťahaný, tak som to radšej nechal, potrebujem si odpočinúť," riekol Martin, jeden z protagonistov behu na lyžiach. Získal striebro v kombinácii, ale šprint vynechal. S týmto členom ŠKP Štrbské Pleso sme začali rozvíjať debatu na aktuálne témy, ktoré v týchto dňoch rezonujú v úzkej stope i mimo nej.
Žiadalo sa vám pretekať na domácom šampionáte?
Je to povinné, pokiaľ človek nemá vážne zdravotné problémy. Okrem toho, aj keby som mal vážny dôvod, veľa ľudí by moju absenciu nepochopilo. Priznám sa ale, radšej by som zbieral sily pred ďalšími zápoleniami, ktoré nás ešte čakajú. Takto som urobil kompromis a postavil som sa na štart aspoň v niektorých disciplínach, hoci som cítil päťdesiatku v nohách spred týždňa. Na Kojšovke som sa dosť trápil, to nepopieram.
Blíži sa záver Svetového pohára, čo ste si ešte naplánovali?
Zajtra odlietame spolu s Ivanom Bátorym do Nórska, kde nás čaká päťdesiatka klasicky. Potom sa presunieme do Švédska, kde sa predstavíme ešte na dvoch tratiach. Po návrate domov už bude len účasť na Bezroukovom memoriáli v Kremnici, kde chceme chlapcom pomôcť k zisku FIS bodov.
V tejto sezóne ste prerazili medzi elitu hlavne siedmym miestom v Salt Lake City, dejisku budúcej olympiády, na pätnástke klasicky. Aj keď tam nebola kompletná špička, predsa iste na ten výsledok rád spomínate?
Bezpochyby. Naopak, za najmenej vydarené moje preteky považujem gundersenku na majstrovstvách sveta. To bolo pre mňa dosť veľké sklamanie.
Šampionát dopadol pre slovenské klasické lyžovanie dosť biedne. Aj keď váš zástoj v päťdesiatke bol hodnotný, predsa sa zamýšľate nad príčinami neuspokojivých výsledkov.
Od začiatku sezóny sa trápim, mám problémy. Hoci som dokázal vo Svetovom pohári bodovať, rezultáty boli dosť striedme. Vyvrcholilo to v Lahti na majstrovstvách sveta, kde som mal ťažkosti s dýchaním. Vedel som, že nejdem tak, ako si želám a neukázal som to, na čo mám.
Zdá sa vám, že v porovnaní s minulou zimou stagnujete?
Možno to nie je až stagnácia, ale nemôžem prísť na kobylku problémom, ktoré ma prenasledujú. Nebehám zo všetkých síl, odhadujem to na 90 percent možností.
Sú to skôr zdravotné alebo psychické prekážky?
Jedno aj druhé.
Na dýchacie ťažkosti poukázala i Jarka Bukvajová. Podľahli ste vírusu?
Dosť ľudí spomínalo problémy s virózou. Ja som tiež chytil herpes na perách, čo signalizovalo prekonanú slabšiu virózu. Pravda, dýchacie ťažkosti boli odrazom niečoho iného...
Nechcete o tom hovoriť?
Mal som nedostatok hemoglobínu v krvi, jeho úroveň mi po šampionáte klesla na vôbec najnižšiu hodnotu, akú som kedy mal. Dlhodobo mám ukazovatele nad šestnásť a teraz mi namerali 14,9. Keďže hemoglobín sa podieľa na prenose kyslíka v organizme a podmieňuje výkon, aj preto som v Lahti nešiel tak, na čom som teoreticky mal mať.
Mali ste aj predtým tieto problémy?
Dosiaľ ešte nikdy.
Bola na vine príprava, nesprávne zvolený model tréningovej záťaže?
Pred šampionátom sme mali sústredenie v Česku, tam som chytil virózu, bolelo ma hrdlo, mal som nádchu. Takže toto ochorenie mohlo mať vplyv na moje parametre. Čiže pes nebol zakopaný v spôsobe prípravy, ale v zdravotných dozvukoch.
Môžete priblížiť kauzu Fínov, ktorá otriasla lyžiarskym svetom a nabúrala dôveru verejnosti v možnosť dosahovania špičkových výkonov len rýdzo dovolenými prostriedkami?
Fíni používali hypoxické domy na zvýšenie hladiny hemoglobínu v krvi a dostali sa zrejme nad dovolenú hranicu 17,5. Prípravok, ktorý použili, bol určený na zriedenie hemoglobínu a ten bol zakázaný. U nich to bolo vlastne opačné potrebovali zredukovať, zriediť hemoglobín.
Dá sa kritická hranica 17,5 dosiahnuť prirodzenou cestou?
Áno. Na to slúžia práve tie hypoxické domy. V nich sa umelo nastaví nadmorská výška, povedzme 3000 alebo 5000 metrov. To je legálna cesta na získavanie hemoglobínu. Nedovolená je naopak látka EPO erytropoetín .Pritom efekt je rovnaký.
Nejde však do hlavy, prečo športovci Suomi išli zakázanou cestou. Veď keby prekročili hranicu hemoglobínu, dištanc by ich nepostihol alebo sa mýlime?
Tomu ani ja nerozumiem. Pokiaľ by pretekárovi pred súťažou zistili hodnotu vyššiu než 17,5, tak ho nepustia súťažiť. Žiadne následky by to ale preňho neznamenalo. Tým, že to Fíni pomocou zakázanej látky zriedili, si ublížili.
Možno je vo veci aj niečo iné a to, že hemoglobín si zvyšovali inak. To je však už problém Škandinávcov. Skôr by bolo zaujímavé vedieť, či aj na Slovensku sa možno priblížiť k spomínanej maximálnej hodnote hemoglobínu?
Ja som sa už niekoľkokrát dostal na túto úroveň. Najviac mi namerali 17,6. Pre mňa to nie je problém, musím byť však zdravý a treba sa riadiť radami lekárov. Pomáha napríklad podávanie bé dvanástky, správna životospráva. Chýba nám však hypoxický dom.
O aké zariadenie vlastne ide?
Je to stan štvorposteľový, dvojposteľový. Dá sa v ňom nastaviť riedky vzduch. Opakovaným spaním odporúča sa 10 alebo 12-hodinový spánok sa dosiahne želaný efekt. Pravda, je to rozfázované na niekoľko cyklov. V stane sa netrénuje, len pasívne odpočíva a telo si zvyká na iné podmienky. Dôležitá je aklimatizácia, postupné zvykanie si. Pravda, ja som v takom zariadení ešte nebol. Všetko viem iba z počutia.
Keby ste teda takýto dom mali poruke, prerazili by ste na stupeň víťazov vo svete?
Je to prirodzene, aj otázka talentu. Určite by ale Ivan aj ja by sme sa posunuli vysoko v hodnoteniach podujatí.
Kto je priekopníkom hypoxických domov?
Viem o Škandinávcoch, ale využíva ho aj Češka Neumannová. Je to dosť drahá záležitosť, preto si to nemôže dovoliť každý.
Náhražkou sú výcvikové tábory v primeranej nadmorskej výške.
Lenže to je náročné finančne, psychicky či časovo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
