zemegule, zvanej civilizácia, je lezenie po skalách, ktorým sa dá, no zavše i nedá veriť. Tú správnu mierku risku nosí v sebe ako nenačasovaný stroj a nebojí sa stúpať do neznáma. Jedenásť krát vyšiel na Mount Blanc, na Annapurne mu chýbalo do cieľovej výšky len šesťdesiat metrov, zdolal Mera Peak a Island Peak v Himalájach, Aconcaguu a iba pred niekoľkými dňami sa vrátil z expedície v Chile, kde absolvoval výstup na druhý najvyšší vrch v Andách Ojos del Salado, týčiaci sa v nadmorskej výške 6885 metrov.
Na začiatku…
„Počasie sme mali ideálne, iba že sme naň neboli vôbec pripravení. Keď sme prišli do Santiaga, bolo tam 35 stupňov a bol to pre nás doslova tepelný šok. V Santiagu sme sa zdržali jeden deň, kým sme si vybrali povolenia od armády a ministerstva turistiky," začína svoje rozprávanie smižiansky horolezec Peter Frankovič. Tvrdým orieškom boli i praktické záležitosti, ktoré sú pri náročných výpravách nesmierne dôležité. Horolezci mali so sebou 160 litrov pitnej vody. Dva dni nosili hore iba vodu a materiál. Postupne do výšky 5800 metrov dopravili všetko, čo bolo potrebné, aj keď cestu museli absolvovať niekoľkokrát aj naprázdno. „Tam sme si postavili stany a začali posledných tisíc metrov liezť. Medzitým nasnežilo asi 50 centimetrov snehu. V druhý deň ráno o piatej sme vstali, naobliekali sa, všetko vybavili a začali naliezať do steny. Strmosť svahu bola približne od 47 do 52 stupňov a snehové podložie sa cez noc zmenilo na ľadové a medzi tým znovu prisnežilo ďalších 50 centimetrov a my sme boli tesne pod vŕškom," opisuje výstup na Ojos del Salado v Chile P. Frankovič.
Spopod lavíny do lavíniska
Dvom Španielom, ktorí sa ocitli zhruba v tridsať minútovom náskoku pred slovenskou výpravou, sa podarilo odtrhnúť celú lavínu. „Hukot lavíny bolo počuť zhora až dolu. Našťastie sme počuli odtrhnutie lavíny. Bola to rana, ako keď lietadlo prerazí vzdušnú bariéru. Strelilo to, až sme pozerali, čo sa deje. Zrazu sme zistili, že sa na nás valí hromada snehu. Snažili sme sa hneď vycúvať zo žľabu von do strany a urobiť lavíne priestor. Jedného zo Španielov už lavína zachytila, plával v nej a chytal sa, pretože ho ťahala do seba. Nám sa podarilo utiecť na jeden hrebeň, ale keďže sme nedávali pozor, kam lezieme, vliezli sme rovno do druhého lavíniska. Keď tá prehučala okolo nás, zistili sme, že stojíme v strede obrovského poľa, ktoré sa malo dať každú chvíľu do pohybu. Snažili sme sa dostať k balvanom, aby sme nenarušili snehovú prikrývku a lavínu nestrhli," spomína na nedávnu skúsenosť ostrieľaný horolezec, ktorého podobné situácie dnes už zaskočiť nemôžu. Tam čakali približne hodinu, kým sa im z lavíny podarilo vytraverzovať späť do žľabu a tak dorazili na vrchol. Peter Frankovič a jeho partner Maťo Gablík sa ocitli na vrchole o 17. hodine. Ďalší, Ivan Kaňka ostal kvôli výškovej chorobe asi 150 metrov pod vrcholom. „My sme vyšli hore, dali sme tam našu vlajku a všetko sme si odfotili. Pustili sme sa cestou dole. Dobehli sme našich chlapcov, povedali sme, že ideme dole, urobíme v stane čaj a počkáme ich tam. Čakali sme hodinu, dve, ale márne, chlapcov nikde. Keďže sa medzitým zotmelo, obliekli sme sa a šli sme hore," hovorí P. Frankovič.
Dvaja horolezci v nebezpečenstve
Približne v 6100 metrovej výške našli omrznutého Jožka Bilku, mal omrzliny na rukách aj nohách a bolestivé pľuzgiere od omrzlín, popáleniny od mrazu. „Nemohol ani chodiť, tak sme ho stiahli dole a vracali sme sa naspäť pre Ivana, ktorý dostal výškovú chorobu a vysoké horúčky s triaškou. Stál na svahu a doslova drkotal zubami. Nebol schopný urobiť ani krok. Pre Jožka to bola prvá vyššia méta a dá sa povedať, že to zanedbal. Dal si dolu rukavice, namoklo mu kožné tkanivo a prsty mu začali modrať. Aj keď ich dával pod pazuchy a zohrieval si ich, už to nepomáhalo. Nasunuli sme mu ďalšie suché rezervné rukavice, ktoré sme mali, zišli dole a mastili mu prsty na rukách aj nohách. Jednu noc sme tam vydržali a nakoľko Ivov zdravotný stav sa vo výške 5800 metrov značne zhoršil, rozhodli sme sa zviezť ich dole do nižšieho tábora. Tak sme aj urobili a vrátili sa pre materiál. Jožko mal také prsty, že si nemohol obuť ani topánky, ale nakoniec dole predsa len zišiel. Ak by nezišiel, zahynul by. Veľmi trpel. Je to, ako by vám niekto dával kladivom po nohách. Bola to jeho začiatočnícka daň," konštatuje P. Frankovič. Nepríjemná skúsenosť sa našťastie zaobišla bez amputácie, aj keď rany po omrzlinách sa podľa slov P. Frankoviča zahoja najskôr za pol roka.
Sľub a šnúrka vernosti…
Nikdy by priateľa v núdzi neopustil. Scény v tomto duchu sú viac menej fiktívne a iba vo filmoch. Tam občas kvôli záchrane vlastného života priateľstvo troskotá. P. Frankovič nič podobné nepripúšťa. „Nedá sa to takto urobiť. Aj teraz sme v Tatrách skladali sľub. Na krk alebo ruky si dáte šnúrky, ktoré sú akýmsi sľubom, že kamaráta, ktorý žije, tam nikdy nik nemôže nechať. Musí urobiť všetko pre to, aby ho dostal dole. Tu ide o nasadenie života za priateľa. Keď som aj pár metrov pod vrcholom, kašlem naň, pretože na prvom mieste je ľudský život. Tu neexistuje veta - chcem byť slávny či populárny, všetko ide nabok a zachraňuje sa. Aj teraz, v prípade Ivana to bolo tak, že kvôli výškovej chorobe a ďalším zdravotným problémom šiel z kroka na krok. Nedokázal prekročiť ani päťdesiatcentimetrový potôčik, proste to zrazu nejde, nefunguje vám mozog. Bolo potrebné ho viesť ako malé dieťa alebo slepca, ktorého treba navigovať, aby urobil krok, iba na pokyn," vysvetľuje P. Frankovič.
Čo expedíciu na mieste mimoriadne zaskočilo, to boli ceny za prenájom džípu. Aj keď vedeli, že lacné to nebude, s takými extrémnymi cenami nepočítali. „Keď sme sa pýtali na ekonomickú situáciu v Chile, vysvetlili nám, že pre nich to až také drahé nie je. Všetci nás porovnávali s inými Európanmi. Mysleli si, že sme na takej úrovni ako Švajčiari či Nemci. Naviac, s armádou nebolo možné vyjednávať, pretože tá má pevné taxy. Iba jeden fascikel sme niesli so všetkými papiermi a povoleniami, ktoré sme nevyhnutne potrebovali," hovorí horolezec.
Pobyt v púšti si pripomenul s obdobím vojenčiny, kedy strávil deväť mesiacov v Karakume. S púšťou bol zžitý a vedel, čo ho tam čaká. „Aj napriek tomu to bolo iné. Bola to sopečná púšť, z každého kopca sa dymilo ako z komína. V Chile je päťtisíc sopiek a z toho približne tritisíc živých. Bolo to rozhodne iné. Jeden kopec je žltý, iný biely od soli, ďalší červený od nejakého železa. Je tam na čo pozerať," spomína na ešte čerstvé zážitky zo zaujímavej cesty P. Frankovič. Tvrdí, že takúto cestu by absolvoval znovu kedykoľvek, už ako skúsený a znalý pomerov. Ako vraví, rozhodne by si však museli vziať viac peňazí.
Na život medzi sopkami si zvykli
Domorodí obyvatelia si na sopky zvykli. „Je to ako keď bývate pri ceste, po ktorej chodia vždy autá. Keď sme šli na Ojos del Salado, oficiálne spiacu sopku, stále tam môžete vidieť výpary. Boli sme asi 50 metrov od vŕšku, keď čosi zafučalo a z jednej z činných sopiek sa vyvalilo obrovské množstvo pary. Popozerali sme sa a o chvíľu to ustalo," opisuje atmosféru krajiny P. Frankovič. Aj keď expedícii vyšli výstupy na tri kopce, na jeden sa vyjsť nepodarilo z finančných dôvodov. Len vstup do doliny by stál každého z horolezcov zhruba päťsto dolárov. „Bol to veľmi pekný lezecký terén, ale finančne sme to jednoducho nezvládali. Boli sme z toho sklamaní a nervózni. Nie len z toho, že sme nemali peniaze, ale aj z toho, že sme zistili, že Slovensko je fakt najchudobnejší štát v Európe. Povedali sme si, že darmo naši politici tvrdia jednu vec, že slovenská koruna je pevná. My sme zistili, že slovenská koruna neznamená nič. Keď som odchádzal, iba česká koruna stála 1,21 a keď som sa vrátil domov po tridsiatich dňoch, česká koruna mala 1,31. Desať halierov za mesiac je strašne veľa. Keď nás prijal v prezidentskom paláci minister turistiky, pýtal sa nás na naše názory na Chile. Povedali sme, že z hľadiska sociálneho aj ekonomického sa majú podstatne lepšie ako my. Tam také žabomyšie vojny, ktoré vedú naši poslanci, de facto neexistujú," hovorí P. Frankovič.
Oslavy so 40 kilogramami steaku
Oslavy prijatia slovenskej expedície boli skutočne veľkolepé. Na jej počesť pripravili Chilania 40 kilogramov steaku. Ako vraví P. Frankovič, jeden z kolegov sa už pri prvej porcii smial, že množstvo pre jedného človeka zodpovedá obedu pre jednu celú rodinu. „Zaujímalo nás množstvo vecí, tak sme sa vypytovali. Napr. aj na imunitu poslancov. Povedali nám, že u nich je poslanec obyčajný úradník ako u nás okresný, nemá žiadne právomoci a výnimky. Po voľbách nastupuje do politiky s tým, že príde daňový úradník, ktorý mu spíše všetok majetok do poslednej lyžičky. Keď s politikou končí, v tlači zverejnia, s čím začína, aký mal poslanecký plat. Čo je naviac, to musí dokazovať. Ak dôkazy nemá, tento majetok prepadá v prospech štátu. Ak je to väčšia suma, ide okamžite do väzby," opisuje tamojšie politické pomery P. Frankovič. Horolezci boli v Chile prijatí aj komorou emigrantov z bývalého Československa, ktorá tu existuje od roku 1948. „Hovorili sme s nimi o všetkom, o životnej úrovni. Obyvateľstvo je citeľnejšie rozdelené na dve vrstvy. Na tých, ktorí chcú robiť a vzdelávať sa a druhou sú miestni Indiáni, ktorí žijú na periférii. V Chile dostávajú sociálne dávky a podpory šesť mesiacov. Po tomto čase sa musí každý bez rozdielu, či je vysokoškolák alebo zametač, nájsť prácu a zamestnať sa," hovorí o sociálnej situácii v krajine P. Frankovič. Zvedavosť nedala neopýtať sa na podsvetie a mafiánske gangy. „Pouličné zlodejstvá sa tam likvidujú okamžite. Na to dozerajú najmä razantné policajtky, ktoré majú oči všade," konštatuje P. Frankovič. S úsmevom spomína, ako ho fascinovali hromady zeleniny a ovocia, najmä plody, ktoré v živote nevidel. Domov si priniesol dokonca aj zelenkasté jedlé plody kaktusu. Národným jedlom Chilanov sú ryby, kurča a hranolky. Tie sú takmer každodenným menu. „Výnimočné sú pre Chile skutočne fantastické steaky, ktoré sa naučili robiť od Argentínčanov," spomína horolezec.
Tvrdí, že do Chile by sa určite rád vrátil najmä kvôli prírode. „ Chile má v 4 tisíckach kilometrov všetko. Má obrovské džungle, plantáže, more, nerastné bohatstvo," vymenúva P. Frankovič. V talóne má opäť ďalšie zaujímavé ponuky. Tou najaktuálnejšou je výstup na Huascaran v Peru, kde v sedemdesiatych rokoch zahynula tragicky po odtrhnutí horského masívu celá československá expedícia. Spomienkou, ktorá nedáva zabudnúť, je aj hudobná nahrávka skupiny Fermata z roku 1976 s rovnomenným názvom Huascaran, venovaná odvahe mužov, ktorí svoje životy nechali naveky horám.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
