hlavy radným pánom, kanón, ktorým sa bránili obliehaní proti cisárskemu vojsku a našiel sa tu aj zväzok kľúčov rozožratých od hrdze spolu s kusom strej kože, o ktorých sa rozprávala táto povesť:
V stredoveku žil v Prešove richtár, počestný a poctivý človek, ibaže mal mrcha ženu - bosorku, čo sa vyznala v čiernom umení. Všelijako sa vedela premieňať a takto dlhý čas už vyčíňala spolu so svojimi družkami. Tiahli raz premenené na husi o polnoci na sabat, keď si na nich medzi Haniskou a Willetz hôrkou postriehol smelý pastier. Šmaril za nimi palicu a jednu zasiahol tak, že vypustila z krídla kľúče. Ešte tej noci ich zaniesol do mesta richtárovi a porozprával mu o svojom dobrodružstve. Richtár kľúče spoznal a hneď sa dovtípil, čo je vo veci. Kázal pastierovi mlčať a pobral sa za ženou. Posteľ našiel prázdnu, zato druhého rána v nej ležala s ranou v hrudi. Skôr ako skonala, kajúcne sa priznala k svojim nekalým výčinom.
Túto aj ďalšie povesti nájdeme v knihe Šarišská župa v Hornom Uhorsku, ktorá vyšla roku 1841 po nemecky vo Viedni. Jej autor, župný asesor Ernst Theodor Krieger príbehy aj zveršoval a práve v tom čase hľadal vydavateľa. Jeho sprievodcu, dnes už v podstate nedostupného, sa však oplatí vydolovať zo zabudnutia. Zalistujme v ňom, hoci len preto, aby sme zistili, o čo všetko nás čas neľútostne, zrejme nenávratne obral.
Darmo dnes pátrať napríklad po kameni s nápisom Judex Jonas Hekkel. H. W. 1618 (mal sa nachádzať na východnom konci mesta v hradbách neďaleko vysušeného pevnostného mlyna), kto ešte pamätá "krvavú vŕbu šebešskú" medzi kúpeľmi Išľa a Nižnou Šebastovou. Vraj sa na nej pokúšal zachrániť obyvateľ Záhradného, ibaže vlci ho odtiaľ stiahli, akurát krvavé škvrny ostali na kôre. A zo skalnej steny neďaleko pustovne za Solivarom sa zrútila nielen srna, ale v zápale lovu aj pes, ktorý sa hnal za ňou. Jeho pán takto prišiel o "verné zviera, svoj jediný poklad".
Na mieste označovanom ako Čertov kameň (u Kriegera "Čertofska Skala"), kadiaľ vedie chodník z Cemjaty na Kvašnu vodu, žil Rusín menom Vasil Togatov. Omrzela ho bieda, a tak si trúfol zavolať na diabla, keď sa ten hnal o polnoci naokolo. Krvou mu upísal telo i dušu, za to mu pekelník sľúbil doniesť nasledujúcu noc poklady. Lež hneď ráno si nešťastník uvedomil, čoho sa dopustil a v zúfalstve sa obesil. Keď diabol dokvitol o polnoci s pokladmi, od zlosti z celej sily šmaril do obesenca zlato, ktoré sa vzápätí premenilo na kameň. Len či sa povesť neviaže na Čertov kameň na Zamagurí...?
Iná zas vysvetľuje maďarský (Eperjes) aj latinský (Fragopolis) názov sídla stolice: Uhorský kráľ Belo Slepý na úteku pred Tatármi si v týchto končinách pochutnával na jahodách (eper), ktoré sa napokon dostali do erbu mesta.
Prešov čítal v Kriegerových časoch 8890 duší, ponajviac Slovákov. "Vzdelanú časť" tvorili Nemci a Maďari, ale nájde sa vraj i nemálo Grékov (!), Židov (Kelemeš, dnešné Ľubotice, sa označovali priamo za "Jeruzalem") ako aj "Cigánov, z ktorých poslední majú vlastné predmestie s richtárom". Obchodovalo sa s vínom, plátnom, pálenkou, konopím, vlnou, obilím i dobytkom. V meste sa radi usadzovali páni oficieri na penzii, na báloch a v kasíne býval nával, parádnym sprievodom sa oslavovali dožinky. Ani divadlo postavené na akciovom základe za štyridsať zimných dní sa nemohlo sťažovať na nezáujem.
Ako sa ďalej dozvedáme, "mesto má aj uniformovanú občiansku divíziu, z roka na rok lepšiu dlažbu, lepšie pivo a lepšie osvetlenie", ale aj nemocnicu, dva špitály a chudobinec - "všetky však iba biedne dotované". Do Košíc v zime - v lete premával na poludnie dostavník, ani do Haliče stade nebolo ďaleko. Človek s ušľachtilejšími záujmami našiel v kníhkupectve Jozefa Bencúra nejednu umeleckú vzácnosť a naprázdno zrejme neobišiel ani v "kabinete starožitností a rarít", ktorý patril Gabrielovi Fejerpatakymu.
Všelijaké pozoruhodnosti sa našli na okolí mesta. Krátko predtým vybudovali na Kalvárii rozsiahle katakomby, kde ako prvého pochovali jej zakladateľa, opáta a prešovského farára Mateja Starka. (Komunistická moc ich mimochodom premenila na prísne strážený sklad tajomného určenia.) Na jej opačnej strane sa nachádzala "vodárenská republika" (od "vodár", nosič vody), "malé Švajčiarsko, čosi ako horská dedinka s 541 ľuďmi". V osobitne zhotovených hlinených džbánoch zásobovali mesto minerálkou z Borkúta, Cemjaty a Malého Šariša. O odbyt nebola núdza: mestská voda mala sladkastú príchuť, až kým konečne vymenili potrubie.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
