na VŠMU s Dežom Ursínym a Dušanom Mitanom. Sériu úspešných cestovateľských Tam-Tamov, ktoré sa stali zlatými knihami roka, prerušil "Pálenicou". Napísal ju pri tvorivom pobyte na ostrove Hvar. A hoci má rovnaký názov ako rovnomenná relácia v rozhlase, nenájdete v nej prepísané záznamy z vysielania. Boris Filan sa v tejto knižke stáva rozprávačom, tentoraz nie príhod iných, ale svojich vlastných pocitov a zážitkov.
V týchto dňoch je na turné po Slovensku s programom Liga pasáž ho videli vo Vrútkach, Spišskej Novej Vsi, v Prešove. "Viete čo, ja vám budem rozprávať a vy si tam potom napíšte svoje otázky," zašpásoval si na úvod rozhovoru.
Čo je nové?
- Viac si vážim svoje súkromie a rodinu. Som často s Jožom Rážom, robím mnoho vecí, ktoré som pred tým nerobil. S Jožom pripravujem novú platňu. Z Hvaru som mu doniesol deväť nových textov. Napísal som aj divadelnú hru volá sa Love. Bude o tom ako sa dnes každý pokúša byť iným ako je. Jednoduchý dej sa odohráva v Senci a v Amerike. Vystupuje tam aj Michael Jackson. Jeden z hrdinov sa ho pýta prečo sa tak strašne zmenil. On hovorí: Lebo som zistil, že na tejto planéte sa majú najhoršie starí, farební a chudobní.
Ako si vyberáte hostí v 'Liga pasáži'?
- Podľa toho kto je aký spoločník v autobuse. Na ceste po Slovensku je to veľmi dôležité. Vyberám si preto ľudí s ktorými je príjemne nielen na pódiu. Najzábavneší spoločník v autobuse akého poznám je Pali Hammel. Vždy hovorí: Preboha len nebuďte spiaceho šoféra za jazdy.
Odkedy ste začali písať svoje zážitky?
- Kedysi som chodil v Bratislave na známu Žilinskú ulicu, kde je povestná viecha. A tam som ich pri víne všetky rozprával kamarátom. Odkedy nepijem, nemám komu rozprávať, preto píšem.
Bolo ťažké prestať ?
- Skôr zložité. Za prvé som dopil poslednú vodku. Keď som mal štyridsať rokov, zistil som totiž, že na poschodí kde žijem, som už býval vo všetkých bytoch. Uvažoval som, ako ten svoj život zmeniť, dostať ho na nejaké iné poschodie. Začal som sa zaoberať literatúrou o všelijakých duchovných technikách. A na ceste po Keni a Tanzánii som stretol človeka, ktorý je v najvyššom stupni osvietenia. Volá sa David Pitty. Je už tak ďaleko, že vôbec nepotrebuje predstierať, že je nejaký jogín. Vysvetlil mi, že všetky tieto veci fungujú iba keď človek prestane zapchávať svoje antény a vstupy nikotínom, nevhodnou stravou a alkoholom. A pretože som s ním absolvoval dlhú cestu a bolo mi s nám príjemne. Vydržal som.
Pomohla teda východná filozofia ?
- Zrazu som zistil, že to nepotrebujem. A odvtedy čo nepijem, som aj pochopil princíp, že alkohol, nikotín a drogy to sú len vozíčky, ktoré posielate do skladu svojho šťastia. A keď tam šťastie je, tak vám ho dovezú. Ale keď nie, vrátia sa prázdne. A myslím si, že nie je podstatné zháňať nové vozíčky, ale je treba zapĺňať ten sklad šťastia. Tam si prídete aj sama.
Nebolo ťažké dodržiavať zásady pri návrate do konzumného sveta?
- Nevnímam to, že žijem v konzumnej spoločnosti. Ale každý žije v takej spoločnosti, akú si vytvorí. Pravda je, že teraz je to zložitejšie ako predtým. Takto som vnímal aj "nežnú revolúciu". Úplne prvá v dejinách, nebola ani proletárska, ani buržoázna, ale konzumentská. Cieľom nebola ani sloboda, ani rovnosť, ani bratstvo, ale prísľub spotrebného raja. A preto víťazi vyhrali výpredaj západných skladov.
Bavia vás ešte cesty po svete ?
- Bol som teraz v krátkom čase v Thajsku na Srílanke a v Mexiku. Vrátil som sa na miesta, ktoré som kedysi miloval a všetky sú zmenené na zábavné časti obchodných domov. Keby vás vysadili v Thajsku na ostrove a nevideli by ste jeho názov, nevedeli by ste, či ste na Kube, alebo na predmestí Viedne. Tie isté čokolády, tie isté slnečníky, tie isté krémy a tie isté plavky. Na Srílanke som sa bol potápať pre piatimi rokmi a je tam jeden z najkrajších koralových útesov. Za päť rokov zahynul. Opaľovacími krémami, šampónmi a kuchynskými odpadkami ho vlastne zavraždili. Boli tam tisíce krásnych koralových rybiek a dnes tu prežíva zopár kaprov. Nechce sa mi už na to pozerať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
