účinkoval sa stretáva viacero generácií. Stále neupadol do zabudnutia. Naopak. Napriek svojmu veku, stále sa objavuje na televíznych obrazovkách a jeho skladby patria v rádiách k nahranejším. Nedávno sa ako hosť Borisa Filana objavil v Kežmarku, požiadali sme ho preto o krátky rozhovor.

O chvíľu sa budú udeľovať ceny hudobnej akadémie. Vaše meno sa v súvislosti s nomináciami vôbec nespomenulo...

Minulý rok som nič nevytvoril, teda ani moje meno sa nemohlo objaviť medzi nominovanými. Čiže nie je za čo ma nominovať.

Myslíte si, že takéto formy oceňovania a celý "cirkus" okolo toho majú svoje opodstatnenie?

Toto jednoducho patrí k šoubiznisu. Uďeľovanie cien majú ľudia radi, radi sa na to pozerajú, tešia sa z toho. Možno aj niektorí interpreti sa z toho tešia. Prečo nie? Robí sa to aj v Amerike, na celom svete, tak prečo by sa podobné oceňovania nerobili aj u nás?

Nie je tých výročných cien v poslednom čase akosi priveľa?

Ja osobne uprednosťňujem tie hodnovernejšie hodnotenia, ako je napríklad predaj. Ten je jasným dôkazom popularity. Na druhej strane aj tak sa nič iné nedeje, tak nech sú aspoň nejaké ceny.

V ostatnom období vyleteli do hviezdnych výšok mladé kapely z východného Slovenska. Aký je váš názor na "boom" tejto nastupujúcej generácie?

Napríklad NoName a ich skladba Preťal som si žily, je super! Tú mám najradšej. Ja by som ten východ tak neoddeľoval. Nie je to nejaký bratislavský mindrák, skôr si myslím, že kapely z východu si myslia, že iba v Bratislave sa dá preraziť. Nie je to pravda. Marika Gombitová, Peter Lipa a Peter Nagy, to sú všetko skvelí reprezentanti východu. V tejto časti republiky bola vždy liaheň kvalitných muzikantov.

Vráťme sa k mladým slovenským kapelám. Oslovila vás, myslím hudobne, okrem No Name ešte nejaká?

Najviac asi No Name. Mám rád, keď sa spieva po slovensky, takáto muzika ma najviac oslovuje a fandím jej.

Preslávila vás Medulienka. Neunavuje vás hrať ju neustále dokola?

Medulienka má už síce vyše tridsať rokov, ale nehanbím sa za ňu. Mnohí z budúcich spevákov, alebo kapiel by boli radi, keby mali za tridsať rokov aspoň jednu známu pesničku. Aj Rolling Stones musia na koncerte spievať I can get no satisfaction. Je to prirodzené a ľudia to chcú, muzika sa robí pre ľudí a tým treba vyhovieť.

Priznali ste sa, že minulý rok ste oddychovali, nekomponovali ste. Čo chystáte pre svojich priaznivcov v tomto roku?

V minulom roku sa mi predsa podarilo v reedícii vydať dve CD platne, Čas malín aj s bonusmi a vyšliel aj Faust a margaréta. Sú to reedície. Všetko, čo vyšlo na platniach, vychádza teraz na CD nosičoch. Aby to bolo zaujímavejšie, pridám vždy niekoľko bonusov. Je pravdou, že posledná radová doska vyšla v roku 1999, takže tohto roku by som chcel určite niečo nakrútiť. Musí to mať nejaký efekt.

Myslíte finančný?

Nemyslím. Dnes vydanie cédéčka nie je pre nikoho finančným efektom, pretože predaje sú nízke. Fakt, že pri desiatich tisícoch predaných nosičov sa udeľuje zlatá platňa, je strašný. Chcel by som vydať malý zborník znotovaných piesní. Malo by to byť zhruba 280 pesničiek. Toto som, myslím si, dlžný svojmu publiku.

Môžeme na ďalšom albume očakávať nejaké zmeny v súvislosti zo zvukom?

Nedávno som sa pustil do spolupráce s kapelkou This is Kevin na jednom filme a po tejto skúsenosti silne uvažujem o tom, že moja nová platňa by mohla mať aspoň nejaký ten backgroundový elektronický základ.

Stále však oslovujete aj českých poslucháčov...

Nie je to už v takom pomere, ako voľakedy. Niekedy som polovicu platní predával v Čechách. Teraz to už recipročne ako nefunguje. Nechtiac sme ustúpili z vydobytých pozícií, ktoré sme na českom trhu mali.

V ostatnom období je badať istý nárast popularity revivalových kapiel. Privítali by ste na slovenskej scéne nejakého svojho imitátora?

Myslím si, že to tak skoro nevznikne. Určite je to príjemný pocit, ak si nejaká súčasná kapela preberie do svojho repertoáru skladbu od staršieho interpreta a tá žije ďalej. Naposledy niečo podobné urobil Hex so skladbou Hej pán doktor a Laco Lučenič vydal vo svojom elektronickom prevedení tri skladby od Prúdov.

Vašimi dvornými textármi odjakživa boli Kamil Peteraj a Boris Filan. Hovorí sa, že víťazný tím netreba meniť, ale predsa, neobzeráte sa po nových tvárach?

Tvorivý tím neobmieňam z toho titulu, že títo ľudia píšu texty, ktoré mne najviac vyhovujú. Boris s Kamilom mi napíšu to, čo cítim, aj generačne sme si blízky. Skôr sa snažím vždy inovovať tím spolupracovníkov-hudobníkov. Muzikantov som za celé svoje pôsobenie hľadal, najmä tých mladších, pretože tam som videl tvorivý prínos a hudobné cítenie. Bol to aj určitý zámer s mojej strany, obklopiť sa mladšími, invenčnými hudobníkmi.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.