víťazne ohlásil premiér Dzurinda. Po desiatich dňoch panuje o "najpriechodnejšej možnosti" 12 + 12 taký všekoaličný konsenzus, že SDĽ a SOP už silou svojich straníckych uznesení presadzujú zamietnutú alternatívu územného členenia, to jest 8 + 8. A Hamžík, takto podpredseda vlády pre integráciu, sa verejne uchádza o podporu opozície, keďže "to diktujú politické reality a proste s tými poslancami, ktorí sú teraz k dispozícii, reforma neprejde".
Opona sa trhla, zvršky popadali a koalícia predvádza svoje pôvaby v neumytej nahote. Sme atakovaní prívalom kamuflatívnych vyhlásení, v ktorých sa stráca podstata tejto roztržky. Napríkladl nie je zďaleka pravdou to posledné, v čom sa asi ešte všetci zhodnú - že totiž "dôležité nie je územné členenie, ale prenos kompetencií na samosprávu". O čom je potom táto zvada, s otvorenou náručou k slintajúcej opozícii?! Ak existuje akási hierarchia dôležitosti, tak povedzme že presun právomocí z centra na regióny a obce je vskutku najhlbším obsahom reformy. Čo však ani náhodou neznamená "nepodstatnosť" (a pod.) členenia. Spor, či bude na Slovensku 12 alebo 8 VÚC, je otázkou obrovskej politickej a mocenskej brizancie. V hre je rozdelenie sfér vplyvov a záujmov na desaťročia (ak sa nebude revidovať po ďalších voľbách), bytie-nebytie úradov, miestnych parlamentov, voliteľných či menovateľných hodnostárov, ekonomická prosperita či stagnácia v celom rade miest. Iným centrám hrozí strata resp. parcelácia vplyvových a mocenských teritórií. Toto nie je o fazuľkách.
Takisto je zavádzaním, že rozhodnutie o hraniciach regiónov je možné ešte pozdržať a dohodnúť sa na tom "najpodstatnejšom" - prenose kompetencií. Otázka je, kam sa prenesú toho 1. januára 2002, a do akých štruktúr sa bude voliť v regionálnych voľbách. Zákony teda musia prejsť cez NR SR všetky naraz a to tak, že najneskôr 1. mája (!!) musia byť vytlačené v zbierke; voľby do nie fiktívnych, ale KONKRÉTNYCH parlamentov VÚC totiž môžu prebehnúť najneskôr v novembri.
Snaha banalizovať konflikt o členenie je dôsledkom zrážky záujmov, ktoré sa trieštia naprieč všetkými stranami. SDKÚ, SDĽ i ďalší majú totiž svoje siete, ľudí a štruktúry ako v Prešove, tak aj v Spišskej Novej Vsi, ktorých záujmy sú v kauze členenia absolútne protichodné. "Nadstranícke" aliancie inak politicky nepredstaviteľných zoskupení v jednotlivých mestách dokladujú, akému obrovskému tlaku boli (sú) vystavené stranícke špičky.
Spor 12 versus 8 (či dokonca 3 + 1) proste nikdy nebol akýmsi technickým detailom, ale vecou zásadného politického rozhodnutia. Keď vláda už v júni 2000 schválila dvanásť, v každej normálnej koalícii by to znamenalo stop ďalším debatám a hotovú vec. Na Slovensku sa však verdiktom kabinetu kauza práveže iba otvorila, pričom ale meritórne diskusie začali až po prijatí ústavy. To je pri závažnosti problému absolútne nenormálne. Principiálna otázka teda znie, o čom sú tieto tzv. politické strany, ktoré na jednej strane nestíhajú prízvukovať, že reforma verejnej správy je "projekt desaťročia" a najťažší bod vládneho programu, a na strane druhej jeho najspornejšiu časť dva roky politicky nekonzultujú, nechajú splnomocnenca vlády spokojne maľovať tucet VÚC podľa jeho najlepšieho presvedčenia, a pustia sa do hádky HODINU PO DVANÁSTEJ???
Isteže, je už cítiť, že zástancovia Nižňanského modelu 12 VÚC - SDKÚ, KDH, DS - nehája svoje pozície príliš tvrdo, takže situácia pomaly tenduje k "dohode" na osmičke. Expert SDKÚ Milan Hort napríklad hovorí, že "každý iný variant členenia by bol horší pre Slovensko ako model dvanástich, vychádzajúci z koncepcie Nižňanského". Teda horší - ale nie neprijateľný. Ak ale SDKÚ, KDH i DS (aj sám Ivan Mikloš) "ticho" pripúšťajú ústup na osem, treba zdôrazniť, že pripúšťajú aj úplne odlišnú filozofiu členenia, než za akú bojovali, keď hájili proti ľavici Nižňanského mandát. A najmä pripúšťajú realizáciu modelu, ktorý pred voľbami ako výmysel a avantúru HZDS zúrivo kritizovali. Pretože zavedenie samosprávy v rámci súčasných 8 krajov znamená de facto pokračovanie v tom, čo začalo v r. 1996 HZDS. Nič v zlom - ale plnenie programu HZDS nesľubovali.
Politicky je ale situácia ešte pikantnejšia inak. Koaličná ľavica nehanebne ponúka koaličnej pravici potupný výber: Nemusíte ísť s nami na 8, ale potom veru musí pomôcť HZDS (Mečiar už potvrdil, že podporia 8, keďže "len to môže ekonomicky prežiť"). Aj vzhľadom na marginalizáciu SMK vo všetkých scenároch sa takto schyľuje k vyústeniu, ktoré síce akúsi imitáciu reformy umožní, politicky však rozhodí koalíciu väčšmi, než doterajších dva a pol roka dohromady. O medzinárodných aspektoch exkomunikácie SMK nevraviac.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
