začína svoje rozprávanie Petra Mižerová. Ako členka súboru Železiar v Japonsku strávila necelé štyri týždne. Absolvovali turné po devätnástich mestách, mali šestnásť vystúpení. Spýtali sme sa, ako celé turné prebiehalo.
"Diváci boli iní ako naši. Najprv sme si mysleli, že nebudeme mať úspech. Netlieskali hneď od začiatku, ani silno, ale tlieskali dosť dlho. Po každom vystúpení sme mali štyri klaňačky a dva prídavky. Dostávali sme kytice, sladkosti, darčeky... Dokázali nás oceniť, ale až na záver predstavenia, boli zlatí."
Japonsko si mnohí z nás predstavujú ako vysoko rozvinutú, pretechnizovanú krajinu s počítačmi na každom kroku, kde sa bez kreditky ani nezaobídete. To, že sa mýlime a práve opak je pravdou, nám potvrdila Petra: "Myslela som si, že domov pošlem skôr e - mail, ako zatelefonujem. A počítač som tam za celý mesiac ani nevidela. Hneď v prvej ubytovni sa nedali zmeniť peniaze, v tej štvrti nebola žiadna zmenáreň ani banka, aj keď sme boli v Tokiu. Na recepcii v športovom centre sme hľadali bankomat. Pozerali sa na mňa, čo vlastne od nich chcem. Tak som sa spýtala, či sa tam nedá použiť kreditná karta. Myslím, že je to pojem známy na celom svete. Japonka si ju poobzerala a vrátila mi ju späť." V Japonsku to ale určite nebolo posledné prekvapenie. Určite by vás zaujímalo, ako sa tam taký Slovák dorozumie. Veru, bolo to zvláštne. Bližšie už opäť Petra: "Počítala som s tým, že všetci budú vedieť po anglicky alebo nejaký iný jazyk." Vedeli jazyk, ale: "Vôbec sa s nimi nedalo dorozumieť. Po školách malo každé dieťa napísané na papieri dobrý deň, ako sa máš... V tomto smere boli pripravení. V jednej škole nám deti dokonca spievali slovenskú pesničku. Po anglicky nevedeli, učiteľka poznala iba pár viet. Japonci, ktorí sa venovali tancu a chodili do Európy, vedeli po maďarsky. To sme ale nevedeli my."
Tak to by ste teda nepovedali, čo? Japonci a po maďarsky. Kto vie, ako to znelo... Petra spomínala, že navštívili aj školy. Spýtali sme sa teda, ako tam v školách vyzerá a aký majú školský systém:
"V školách bola strašná zima. Museli sme sa prezuť, boli sme vo vetrovkách. Deti boli zlaté ako naše. V škole nosia uniformy. Systém majú iný ako my. Nemajú vôbec také predmety ako u nás. Zameriavajú sa na niečo v štýle estetiky, umenia... Každé dieťa vie spievať, hrať na nástroji, maľovať, kresliť."
Boli sme zvedaví akí sú aj japonskí teenageri, ako sa obliekajú, aký majú životný štýl: "Mobil má skoro každý. U nich je zvláštne, že všetko nosia na krku ako prívesky. Dva, tri mobily na krku, strieborné, ružové, od výmyslu sveta.. Veľa mladých jazdí na bicykli. Obliekajú si dobré veci, ale vedia ich strašne skombinovať. Napríklad krikľavo - ružové ponožky, fialové sandále a okolo krku farebný šál. Aj keď tam nebola veľká zima, hore nosili šál, čiapku a rukavice a dievčatá mali podkolienky a sukňu."
Neostali sme len pri imidži. Neodpustili sme si otázku, akí sú Japonci ľudia:
"Pre Japoncov je známe, že sú všade presní. Je to pre nich neúcta, ak niekto mešká. U nás má napríklad predstavenie začať o šiestej a začne o štvrť na sedem. Nič sa nedeje. Ale oni sú už o pol šiestej v divadle a predstavenie sa začne na sekundu presne, aj keby neviem čo bolo. Vyzerajú byť srdeční. Stále majú úsmev na tvári, malé očká... Majú trošku inú mentalitu, ale v základe sú takí, ako my. Hovorí sa, že neradi pozývajú do svojich rodín. Radšej pozvú do reštaurácie, aj keď tridsaťkrát. My sme mali šťastie, že sme mohli u nich bývať."
O Japoncoch sa tiež vie, že jedia paličkami. Aké konkrétne pokrmy podávajú a ako chutia, popisuje Petra:
"Jedli sme tam európsku ale aj klasickú japonskú stravu. Ochutnala som vyprážané krevety. Vtedy mi vyslovene nechutili. S kamoškou sme si povedali, že vyskúšame sushi (=surovú rybu máčanú v sójovej omáčke). Zjesť sa dá, ale od hladu by som si ho nedala. K všetkému tam podávajú bielu, čistú, neochutenú, zlepenú ryžu, aby sa dala jesť paličkami. Každé ich jedlo má výraznú chuť všelijakých omáčok. Mali sme aj špecialitu - polievku s makarónmi, s hrubšími, trochu rozvarenými špagetami, mali byť na vrchu trochu mazľavé. V polievke boli všeliaké potvory - krevety, kraby, chobotnice... príšery aj riasy. Ich jedlo sa dá zjesť."
Teraz trochu ku zvykom pri jedení: "U nás sa konzumuje slušne a ticho. Oni pri jedle sŕkajú, vťahujú makaróny do úst." Nenadarmo sa hovorieva - Iný kraj, iný mrav.
Vráťme sa však k "šnúre". Železiar navštívil mnoho miest. Petra nám opísala tie najzaujímavejšie z nich:
"Hlavné mesto Tokio je plné protikladov. Na jednej strane je to zaostalá časť, kde nepoznajú kreditnú kartu, kde sú stanice metra plné bezdomovcov. Na druhej strane je to AKIHABARA - pretechnizovaná štvrť. Tam to fakt vyzerá ako na obrázkoch, plno svetiel, ľudí a tovaru. Vybudovaná predstava.
V Tokiu bola aj čínska veža, napodobenina Eiffelovky. Buď bohatstvo alebo chudoba. V jednom meste bol aj komplex budov na štýl Prahy. Na paličkách bolo napísané Praha, mali tam hračky, český ovocný čaj, české pivo, Japonci boli v krojoch. V podstate tam bolo aj české jedlo. Dali nám zemiaky, ktoré sme celý mesiac nejedli. Navštívili sme aj Hirošimu a Nagasaki. V Nagasaki je mierový park, v ktorom je veľká socha. Je tam napísané niečo ako mier na nebi aj na zemi. Sú tam aj sochy, ktoré dali postaviť mnohé štáty. Má ju tam aj Česko- Slovensko, ale aj USA. Nagasaki je novovybudované mesto, ale pôsobilo na mňa deprimujúco, celé je ladené do siva. Hirošima je tiež nanovo postavená, ale pôsobila na mňa prívetivejšie. Je tam múzeum, rôzne pokrivené mosty, Hirošima pred bombou, po bombe, chlapčekove hodinky, ktoré zastali v čase výbuchu, končatiny, vypálené miesto po človeku... Človek sa zamyslí nad tým, akí dokážu byť ľudia..."
Výlet sa skončil a Petra sa opäť ocitla na našom malom, milom Slovensku. Je o skúsenosť bohatšia, môže porovnávať. Naša posledná otázka preto znela, či by sa do Japonska vrátila:
"Štyri týždne stačili. Videli sme, zažili, ale už sme chceli ísť domov. Keby som mala možnosť, pozrela by som si ešte sever, ktorý sme nestihli. Ale neostala by som tam žiť."
Čo dodať na záver? SAYONARA nabudúce!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
