Neuveriteľné hlúposti a aktivity eruptujú predovšetkým z SNS a jej mentálneho "dvora". Sme svedkami typickej "kauzy", aká môže moriť studne iba v predsudkami zasmradenej karpatskej provincii.
Momentálne fraška stojí tak, že SNS ide zvolať mimoriadnu schôdzu parlamentu (!!), aby prerokoval účasť Mikloška a Bugára na "tomto čine maďarskej iredenty". A zároveň Malíková s Oberhauserom dávajú dnes manifestačne na prokuratúru podnet, aby preskúmala, "či ústavní činitelia, ktorí sa zúčastnili na oslavách (...) a prijali medailu, nespáchali trestný čin podpory hnutí smerujúcich k potlačeniu práv iných". Zase raz vyzeráme ako zverinec. Odhliadnuc od faktu, že za genprokom Hanzelom sa vyberie tá Malíková, ktorá ako jediná zo slovenských politikov poslala Haiderovi blahoprajný telegram k vstupu do rakúskej vlády, tá Malíková, ktorej vzorom bol dlho srbský mäsiar Vojislav Šešelj, a tá Malíková, ktorá onehdy navrhovala riešiť problém južného Slovenska "konkrétnou vládnou politikou, ktorá by ZMENILA ETNICKÉ ZLOŽENIE OBYVATEĽSTVA, PERCENTUÁLNE ZLOŽENIE ETNÍK tak, aby sa o desať-pätnásť rokov nedalo o autonómii ani rozprávať". Vskutku najpovolanejšia bojovníčka proti "potlačovaniu práv iných"...
Bohužiaľ, hlavným zodpovedným je ministerstvo zahraničných vecí (MZV), ktoré absolútne zbytočne a konfrontačne slávnosť v Budapešti "vyzvonilo". Partia okolo Malíkovej, naplno vcucnutá do vnútorného zápasu okolo jej ruského nápadníka Belousova - Bilousa, by inak info ani nezachytila a bol by pokoj. Stalo sa však, že MZV ústami hovorcu Gandela ešte v piatok zvestovalo, že "sa dištancuje od prípadnej účasti slovenských predstaviteľov politického a verejného života" na peštianskej udalosti, pretože "takéto podujatia nevedú k upevňovaniu vzájomnej dôvery a k prehlbovaniu konštruktívnej spolupráce medzi SR a MR", keďže "Esterházy je prinajmenšom kontraverznou osobnosťou".
Samozrejme, toto vyhlásenie bolo nešťastné v prvom rade nie preto, že si ho všimla SNS, ale preto, lebo práve takéto úlety udržiavajú slovensko-maďarské vzťahy v zajatí tieňov a prízrakov minulosti a "nevedú k upevňovaniu vzájomnej dôvery". V tomto nacionálne precitlivenom regióne má jednoducho každý národ svoje symboly a modly, hodnotené práve najbližšími susedmi úplne "kontraverzne", ak nie ešte horšie. Len sa zamyslime, ako vnímajú napríklad Češi "nášho" Andreja Hlinku alebo Maďari Ľudovíta Štúra. Je však dnes už nepredstaviteľné, aby ich tunajšie uctievanie komentovali oficiálnymi nótami svojho MZV. Pochopili asi totiž, čo Gandelovi ešte nedošlo - predpokladom udusenia vášní je TOLERANCIA, nechať iných žiť podľa svojho, aj keď si o ich "hrdinoch" myslíme, čo chceme. To je zase naše právo. Súčasná maďarská vláda, ani jej opozičná alternatíva nemá ani v päte "iredentu" či revíziu Trianonu (hoci delenie Uhorska považuje každý "roduverný" Maďar za krivdu). To je agenda prvej polovice 20. storočia a tých dnešných politikov, ktorí vývojovo tam kdesi uviazli.
Ak Béla Bugár a František Mikloško pozvanie prijali, neišli na spomienku ako štátne delegácie, ale súkromné osoby. Týmto každá ingerencia MZV aj formálne končí. Je vskutku nepochopiteľnou úchylkou, ako sa môže ministerstvo, v štíte s integračnou prioritou, navážať do pietnej udalosti v SPRIATELENEJ KRAJINE, od ktorej očakávame všemožnú podporu napríklad v ťažení do NATO.
Esterházy je, isteže, naozaj kontraverznou postavou. Hoci v inom význame, ako dnes čítame a počúvame - teda že síce bol "iredentistom" (to je to neodpustiteľné), ale zároveň ako jediný sa postavil vo vojnovom slovenskom sneme proti židovským deportáciám. Nuž, hlasovať proti vyvážaniu spoluobčanov na smrť nie je žiadne plus, ale elementárne minimum - tí, ktorí hlasovali za, neboli ľudia, ale zver. Esterházy však ešte predtým, spolu so slovenskými "kolegami", zdvihol ruku napríklad za židovský kódex, ktorý bol "iba" o vyvlastnení majetku a strate občianskych práv. Pre toto je naozaj "kontraverzný" a Madari by si naozaj mohli lepšie vyberať, komu vzdávať pietu a hold v ich krásnom parlamente.
To, že Esterházy súčasne pôsobil proti územnej celistvosti Slovenska a privítal Viedenskú arbitráž, sa dá hodnotiť iba v dobovom kontexte. Jedno, na čom Slováci a Maďari nikdy nenájdu z podstaty veci spoločnú reč, je historické hodnotenie Trianonu. Preto bolo od Františka Mikloška, nespochybniteľného slovenského patriota, veľkorysým a vznešeným gestom, že do Budapešti vôbec šiel. Ukázal cestu, hodnú nasledovania - vážiť si city a hodnoty iných, zložiť im úctu, prekonať nezmyselné zábrany a predsudky. O Esterházyho tu totiž už vôbec nejde. Ide o tón a spôsoby, akými budú vzájomne komunikovať dva národy, odsúdené prežiť vedľa seba jedno ďalšie milénium.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
