Milána opakuje ozvena síce 30 40 ráz jednotlivé slabiky, no nikdy nie päť čisto". Aj v Lipoveckom kaštieli postavili jedáleň so zvláštnou akustikou. Ak v jednom kúte poviete voľačo akokoľvek ticho, v strede nepočuť síce nič, zato na opačnom konci každé slovko! nadchýna sa náš sprievodca (župný asesor Ernst Theodor Krieger autor knihy Šarišská župa v Hornom Uhorsku, ktorá vyšla v roku 1841 po nemecky vo Viedni) práve tak, ako nad štyrmi minerálnymi prameňmi, ktoré striekajú uprostred tunajšieho rybníka so sladkou vodou.
Ku kaštieľu v Nižnej Šebastovej zas patrila "nádherná aleja zo starých líp", s množstvom exotických rastlín v obrovskom skleníku aj rybník "založený podľa najnovšej módy, kde naposledy vylovili okrem iného 600 európskych perlorodiek". Ešte aj v Ofner und Pesther Zeitung (Pešť-Budínske noviny) písali 20. novembra 1836 o tomto zázraku!
Ďalší "nádherný park" sa našiel v Habžanoch pánu Eduardovi Bujanovičovi, jeho zakladateľovi a dobrodincovi stolice, je vraj vítaný "každý druh umenia, kultúry a vedy" ale aj v Šarišských Michaľanoch, a to vďaka grófovi Szirmayovi (žil tu aj chýrny výrobca fajok, organista Adamkovič), či Jarovniciach, "nanajvýš prívetivej dedine na Svinke". Ladislav Színyei Merse tu založil "nádherné záhrady s rybníkmi, fontánami, vodopádmi, alejami, skleníkmi a cestičkami". Vchod strážil "kolosálny grenadier" s puškou, šabľou a taškou na patróny, ktorého vyrezal miestny majster z jediného kusa lipového kmeňa. Ďalší majster rezbár žil vo Fulianke.
Na blízke okolie sa viaže zopár ďalších povestí či aspoň chýrov. Škovránčí les (Cibrini) pri Brezovici predali vraj kedysi za pár čižiem, na Lipoveckom hrade sídlili templári. K povestiam, ktorými je opradená tamojšia Kamenná baba, pridáva pán súdny asesor ďalšiu: Templársky rytier, pán hradu zahorel hriešnou láskou k Jele, záhradníkovej dcére. Vystriehol ju, keď sa vracala z polnočnej a uniesol. Držal ju v zajatí vo svojom hniezde, kde mu musela byť po vôli, až kým sa nad ňou zmiloval strážca a otvoril jej bránu, aby mohla ujsť. Za snehovej víchrice blúdila nešťastnica po lese, v divočine, v skalnej jaskyni porodila dieťa. Pritískajúc si ho na hruď chcela sa s ním vrhnúť do priepasti, keď sa vtom premenila na kameň.
Neďaleko Gregoroviec vykopali na poli veľký zvon a zvyšky múru na mieste, kde voľakedy stála dedina. Zvon visel na kostolnej veži, až kým ho v roku 1839 roztavili. Aj za najmenšie opály z Dubníka, ak boli čisté, sa platilo 10 12 dukátov a najkrajší, ktorý našli dvesto rokov predtým, obohatil cisárske zbierky vo Viedni.
Sabinov mal v tom čase 4184 obyvateľov, ponajviac Slovákov, "ale nájde sa aj veľmi veľa Nemcov". Založili tu vraj prvú evanjelickú obec v Hornom Uhorsku.
V Bardejove upozorňuje pán asesor na stĺp, postavený na pamiatku richtára Wintera. "Barbarský ľud" ho zabil v časoch, keď mesto trpelo od kurucov, hladom i morom. Dvadsiateho mája 1821 tu prenocoval ruský cár Alexander, "pričom sa tunajším dvom kompániám občianskej milície dostala príležitosť vyznačiť sa". Keď prechádzal cez Raslavice, obdaroval tunajšiu paniu kaštieľa príčinu si môžeme iba domýšľať "vzácnym briliantovým prsteňom".
A čo kúpele "pol hodiny od mesta"! Bály a serenády, ekvipáže a prechádzky, divadlo a streľba do terča, kupci, klenotníci, zlatníci, kniežatá, grófi, žobráci... Na plné dva mesiace v roku premieňali sa na "malú rezidenciu".
Pri Lenártovciach spadol 35 rokov predtým niekoľkocentový meteorit, z ktorého značný kus ("žiaľ, nie celý") zaslali uhorskému národnému múzeu. Na Makovici vymámil vraj knieža Rákóczi od grófa Janusia sľub, že mu hrad odstúpi za 30 tisíc dukátov, ak budú vytlačené v tom istom roku. Knieža stávku vyhral, lebo cisár Ferdinand mu povolil odliať časť svojho bohatstva na dukáty. "So zlomeným srdcom" opúšťal gróf svoje sídlo, mŕtvy padol z koňa na ceste do Bardejova, ako upomína pamätník na tom mieste.
Iný v Okrúhlom, umiestnený v anglickom parku, pripomína dve panny, ktoré sa za povodne roku 1813 utopili neďaleko Giraltoviec, nápis na starom buku vo Vyšnom Komárniku zas to, ako za cholery roku 1831 dvadsaťtri oravských šafránikov uviazlo na hranici, až kým vyslobodil kráľovský komisár gróf Majláth.
Príroda Šariša sa za 150 rokov tiež nemálo zmenila. Po beskidských lesoch sa ponevieral medveď, diviak i vlk, "ten posledný často v svorkách... Po celej stolici sa nájde prefíkaná líška, krvilačná kuna, divá mačka na postriežke, štíhla srna, tu a tam i jeleň, jazvec s ostrými zubami, tchor, škrečok či plachý zajac." Tichšie brehy Torysy i Tople, Svinky i Sekčova, "ba aj nevýznamné potoky a priekopy" obývala vydra, na Topli chytili dokonca divú labuť (Anas Cybnus). Jež býval doma i v stodole, ani nehovoriac o netopieroch, jaštericiach, mlokoch či hadoch.
Obraz starého Šariša, aký podáva pán asesor, je isto značne idealizovaný, neraz v rozpore s historickou skutočnosťou. Ak sme ochotní tu a tam prižmúriť oko, v jeho rozprávaní jednako nájdeme osobitný pôvab.
Svoje putovanie ukončíme povesťou, ktorá sa viaže na Kapušiansky hrad. Žili tam bratia Vít a Róbert. Prvý bol vdovec, ostala mu krásna dcéra Klotilda, ktorá zakaždým sprevádzala otca a strýka do boja. Márne sa nespočet rytierov uchádzal o jej priazeň. Ibaže jeden zahorel pomstou. Keď Róbert nečakane zomrel a na hrade zavládol smútok, vnikol zloduch dovnútra a pannu uniesol. Ako sa s ňou hnal cez les, kôň stratil v tme cestu, odrazu sa našli na samom vrchu Stráže. Nebolo úniku: kôň sa zrútil do priepasti s pánom i jeho korisťou.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
