krajského prokurátora mali podpísať šiesti muži spod Tatier. Ide o kauzu, ktorá má korene v roku 1993 a padli v nej už dva verdikty prvostupňového súdu, z ktorých ani jeden nenadobudol právoplatnosť, resp. nie vo vzťahu ku všetkým skutkom. Medzičasom sa zredukoval aj počet obžalovaných. U Dušana P. nadobudol oslobodzujúci rozsudok právoplatnosť už v roku 1996 a v prípade bývalého policajta Gustáva Slivenského, ktorý tragicky zahynul (jeho hlavu oddelenú od trupu našli položenú na kapote auta), bolo o rok neskôr trestné stíhanie zastavené.
V priebehu uplynulých rokov trestnú lavicu čas od času zahrievali Jaroslav Z., Ondrej Ž., Emil P. a Miroslav K. Títo muži mali násilím, hrozbami a prvý z nich aj so zbraňou, vymáhať od poškodeného Ľuboša V. 160 tisíc korún, pričom podľa obžaloby prokurátora, postupovali pri tom ako organizovaná skupina. Veľmi zdĺhavé dokazovanie pred súdom bolo spestrované neprítomnosťou hlavného poškodeného. Ten sa po prvej výpovedi, keď doslova plakal, pri opisovaní toho, ako ho obžalovaní terorizovali, ako veľmi ubližovali jemu i celej rodine "zdekoval" za hranice Slovenska. Stalo sa tak po tom, čo z výpovedí svedkov vyplynulo, že je klamár, podpaľač a podvodník, po ktorom húfne idú jeho veritelia… Po zhrnutí všetkých dôkazov, ktoré boli veľmi rozporuplné a v konečnom dôsledku nesvedčili o vine obžalovaných, krajský súd všetkých štyroch Popradčanov v uvedenom skutku spod obžaloby oslobodil.
Proti tomuto verdiktu podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zrušiť. Stalo sa tak v marci lanského roka. A tak si štvorica Tatrancov opäť zasadla na trestnú lavicu. Na sklonku lanského roka sa na súd neunúval ani jeden z predvolaných svedkov, ktorých v intenciách "najvyššieho" mal prvostupňový súd opäť vypočuť. Po dlhých peripetiách sa senát zhostil aj tejto úlohy, pravda, ak nerátame hlavného poškodeného Ľuboša V. Ten, podľa vyjadrenia, ktoré má k dizpozícii predseda trestného senátu, žije v Čechách… I keď sa vraví, že opakovanie je matkou múdrosti, v uvedenom prípade sa to nepotvrdilo. Ani v poradí už druhá repríza, svedeckých výpovedí a dokazovanie pred súdom, nepriniesli žiadnu zásadnú zmenu, ani výrazný posun v prospech, či neprospech obžalovaných. Svedkovia márne dolovali v pamäti, čím viac sa snažili spomenúť si, ako to pred šiestimi rokmi bolo, tým viac sa zamotávali.
Veľmi rozporuplnou osobnosťou v celej kauze bol poškodený Ľuboš V., ktorého mali obžalovaní nielen nútiť, aby zaplatil dlh, ale sa mu mali vyhrážať aj usmrtením… Ukázalo sa však, že to bolo trošku inak, ako sa uvádzalo v obžalobe. "Obžalovaní nám chodili búchať na dvere a tvrdili, že prišli v mene Ondreja Ž., ktorému Ľuboš dlhuje peniaze. Pán Ž. s nimi nechodil a nepočula som, že by sa niekedy môjmu druhovi vyhrážal usmrtením, ku mne sa správal slušne a to, čo tvrdil Ľubošov otec, že ma obchytkával a dokonca chcel aj znásilniť, nie je vôbec pravda," vyhlásila bývalá družka poškodeného. Ďalší svedok, majiteľ požičovne áut, ktorému Ľuboš zostal "visieť" vyše 50 tisíc korún, si márne lámal hlavu, ako vysvetliť rozpory medzi výpoveďou z prípravného konania a tou, ktorú urobil pred mužmi v talároch: "Pamätám sa len na to, že som mal z neho strach, lebo sa mi vyhrážal pištoľou. Ja už ani neviem, čo som vypovedal, ale viem, že som chcel mať od neho pokoj. Dodnes mi za požičanie auta nezaplatil a ani som ho odvtedy nevidel." Z celého priebehu pojednávania bolo zrejmé, že Ľuboš si problémy narobil sám. Dlhoval kdekomu, nielen Ondrejovi Ž. a Jaroslavovi Z. Mal napríklad unimobunku, v ktorej predával rozličný tovar a tiež alkohol, ktorý tam zákazníci konzumovali.
Hovorí svedok, ktorý u neho robil prevádzkára: "Vravieval mi, že si chce užiť, čo aj robil, najmä potom, čo si od obžalovaného Ondreja Ž. požičal 100 tisíc a asi 1800 mariek. Ja som ho nabádal, aby za tie peniaze kupoval nový tovar, ale on mi vravel, aby som sa nestaral, že vie čo robí… Rozvážal sa v autách z požičovne, zo mňa si urobil ešte aj šoféra a ochrankára… Bol nezodpovedný, panovačný, chodil po baroch, erotických salónoch. Jednoducho hýril a okrem toho si "upevňoval" autoritu tým, že sa pred zamestnancami oháňal pištoľou…"
Na otázku predsedu senátu, či sa mu Ľuboš V. sťažoval, že ho niekto vydiera, resp. že ho zbili, svedok uviedol: "Nikdy sa mi nesťažoval, že ho niekto vydiera a nevidel som ho ani zbitého, či s monoklom, pravda, ak nerátam kruhy, ktoré mal pod očami po prehýrených nociach." Na tému unimobunka zareagoval aj obžalovaný Jaroslav Z.: "Ľuboša V. som nevydieral, požičal som mu len peniaze, ktoré mi nevracal a tak som šiel za ním, aby mi ich vrátil. Vtedy začal mňa a aj spoluobžalovaného Miroslava K. nahovárať, aby sme mu unimobunku podpálili, a že keď mu poisťovňa vyplatí poistku, dobre nám zaplatí. My sme to odmietli. Neskôr, prišiel za mnou s tým, že mu unimobunka zhorela, a chcel, aby som mu potvrdil, že mal v nej tovar za 200 tisíc korún. Ja som s tým nesúhlasil a potom začal šíriť reči o vydieraní a podobne."
Obhajcovia obžalovaných navrhli súdu, aby na základe doplneného dokazovania, ktoré rozpory vo výpovediach a konfrontáciách svedkov skôr prehĺbilo, ako objasnilo, ich mandantov aj po tretí raz oslobodil, zatiaľ čo prokurátor zotrval na obžalobe. Senát Krajského súdu v Košiciach uznal všetkých obžalovaných vinnými z trestného činu vydierania s čiastočnými úpravami v znení obžaloby a na základe právneho názoru, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR, im vymeral nasledovné tresty: Jaroslavovi Z. po zrušení 4-ročného trestu za iný skutok, uložil súhrnný trest 5 rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine (NVS), Miroslavovi K. úhrnný trest 2 a pol roka nepodmienečne so zaradením do prvej NVS, Ondrejovi Ž. a Emilovi P. po dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 24 mesiacov a na rok.
Rozsudok nie je právoplatný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
