dňoch vystavuje akademický maliar Ondrej Ivan z Veľkej pri Poprade. Výstava, nazvaná Výber z tvorby je venovaná jeho významnému životnému jubileu - 75 narodeninám. Jeho tvorba je dodnes výrazne poznačená rukopisom prírody Tatier a Spiša, v bezprostrednej blízkosti ktorej vyrastal a tvoril. Ani dnes, ako vraví, sa starej maliarskej škole, do ktorej nesporne patrí, nevzdialil.
"Dodnes ma najviac inšpiruje kraj, z ktorého pochádzam. Keď som bol na akadémii u profesora Švabinského a Nechlebu, veľmi ma upútal portrét. Nešlo mi len o fyzický portrét, ale živú dušu, o psychologický výraz tváre - vidieť, že človek má žiaľ, bôľ. To ma upútalo, maľovať jeho dušu. Aj modely, aj krajiny som vždy maľoval podľa skutočnosti. Aj krajina má totiž svoju dušu. Koľkokrát, keď som išiel do Tatier, dlho som chodil, aby som si vybral tie najkrajšie zákutia prírody. Tam som sa posadil. Najprv som sa s krajinou pomiloval a potom som začal maľovať," začína svoje rozprávanie O. Ivan, ktorý bol jedným z prvých slovenských absolventov odboru reštaurátorstvo na Akadémii umenia v Prahe. Dodnes, aj pri svojom rozprávaní, sa ustavične vnára do lona prírody a vychutnáva jej farby. Všetko toto nazýva tatranskou symfóniou, súzvukom krásy farieb a tónov prírodných zákutí. "Je tam toľko krásy, že ju nemožno ani opísať. Koľko strácajú naši mladí moderní maliari práve tým, že unikajú od prírody. Spojiť sa s ňou, to je to najkrajšie, čo môže byť. Keď maliar miluje prírodu a svojím talentom vnáša farby, formy a tvary do maľby. Ak sa vám to podarí, vtedy cítite tú duševnú krásu, vyrovnanosť," opisuje svoje pocity pri tvorbe umelec. Už ako študent získal na výstave v Mánese v roku 1950 prvú cenu za reštaurátorskú prácu a ako reštaurátor zanietene spájal technicko - remeselné skúsenosti s esteticko - výtvarnými. Mnohí mu dodnes hovoria, že v jeho tvorbe nachádzajú harmóniu farieb a nebeské melódie. "Mladí výtvarníci od prírody a krásna akosi unikajú, uprednostňujú abstrakciu. A prečo? Je to akýsi moderný vplyv, ktorý sa zakladá na opačnom - maľovať nie to, čo vidíš, ale to, čo cítiš. A to je obrovský rozdiel. Krásne sa dá namaľovať aj to, čo cítite, aj to, čo vidíte, ale oni prešli na abstraktnú formu, myslenú skôr dekoratívne. Taký umelec skôr konštruuje a zaoberá sa materiálnou stránkou," hovorí akademický maliar. Naopak, obrazy Ondreja Ivana sú hlboko realistické. Výstava načiera aj do jeho tvorby, ktorá vznikala za hranicami republiky - Rotterdame či Amsterdame, ale prevažne doma, v zátišiach jemu známej a milovanej krajiny. Obrazy, zobrazujúce zátišia tatranskej prírody, ale aj portrét matky či zaujímavé zátišie so slaninou alebo ovocím na drevenom stole domáckeho prostredia. Dodnes obdivuje predovšetkým školu výtvarníkov, ktorí ostali verní realizmu. Tu radí Mánesa, Švabinského, Navrátila, Bohúňa, ale aj Benku. "Práve realistické diela dnes majú miliónové hodnoty. Čím viac blbne táto moderna, tým viac tieto realistické obrazy stúpajú na hodnote. Dnes stojí Benka aj pol milióna, Bohúň a Klemens idú nad milión," dodáva. Dodnes si veľmi čerstvo spomína na svoj prvý obraz. V roku 1942 ako 15-ročný namaľoval svoj vlastný portrét, a to v čase, keď Nemci za slovenského štátu premietali film o Rembrandtovi. "Bol som naň s bratom a tento film ma uchvátil. Keď som došiel domov, namaľoval som svoj vlastný portrét. Maľoval som zhruba od desiatich rokov. Otec nechcel, aby som šiel na akadémiu. Do školy som ušiel na čierno. Vtedy som pracoval vo Svite v laboratóriu. Keď som robil prijímacie skúšky do Prahy, moji rodičia o tom ani nevedeli. Mal som šťastie, že ma tam vzali. Potom mi otec povedal - chlapče, že mi tam nebudeš robiť hanbu," spomína na svoje prvé kroky do sveta výtvarného umenia O. Ivan. V Galérii umelcov Spiša potrvá výstava až do 6. mája tohto roku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
