topiaci sa sneh v Karpatoch sa podpísali pod katastrofu nevídaných rozmerov. Za obeť padlo 1600 domov v 251 obciach a povodeň si vybrala aj najvyššiu daň sedem ľudských životov. Rana osudu, ktorú jej uštedrila rozvodnená Tisa bola krutá a tisíce chudobných obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny prišli aj o tom málo, čo im po záplavách v roku 1998 zostalo.
Katastrofa prišla s nocou
Mokrá apokalypsa najviac postihla ľudí vo Vinohradskom okrese. Cesta medzi Benem a Vilokom pripomína mesačnú krajinu. Na hektároch pôdy, kde na jeseň posiali pšenicu, zostala niekoľkometrová vrstva blata a bahna. "Ešte pred dvoma dňami bola cesta neprejazdná, valil sa cez ňu prúd takmer dvojmetrovej vody", hovorí Ilja Michajlovič Slivka z Novín Zakarpatia a ukazuje na asi päťmetrov vysoký pamätník obetiam druhej svetovej stojaci pri ceste, ktorý bol takmer spolovice pod vodou.
V dedine Tekovo, asi 120 kilometrov juhovýchodne od Užhorodu, Tisa zaplavila deväťdesiat percent domov, 265 z nich nápor vody nevydržalo a zrútilo sa. Tí, ktorí z 890 obyvateľov obce prišli o strechu nad hlavou, bývajú u príbuzných, alebo dostali od úradov náhradné ubytovanie. Dvaja starší ľudia sa utopili, ostatní žijú, a budú musieť prežiť. Po prívale vody zostali už len všade prítomné nánosy bahna, spadnuté stromy a stovky ton sutín na miestach, kde ešte pred desiatim dňami stáli domy. Prechádzka po dedine dá zabrať aj ľuďom so silnejšími žalúdkami. "Veľká voda prišla k nám do Tekova v pondelok z piateho na šiesteho marca okolo ôsmej večer. O tom, že našej dedine hrozí povodeň sme vedeli. V rozhlase som počula, že v Maďarsku sa pretrhla hrádza a voda sa valí k nám, nikto nás však neevakuoval. Stihla som akurát zobrať syna a dcéru a spolu s mužom sme ušli za rodičmi do Vinohradova. Keď sme sa o dva dni vrátili, tam, kde stál náš dom zostala len ruina. Všetko, čo sme mali bolo dnu. Nestihli sme zachrániť nič, ratovali sme vlastné životy" približuje nám situáciu spred desiatich dní 38-ročná Aňa Morinková. "Zostalo mi to, čo som mala na sebe. Plakať nad tým, že sme prišli o strechu nad hlavou nám nepomôže. Z kopy blata, tehál vyberáme, čo sa voda nezničila a bude sa ešte dať použiť. Povodeň prežila naša krava, ktorá bola po krk vo vode, no našťastie sa neutopila. Prišli sme však o dve prasiatka, sliepky a husi ani nepočítam". Krava Ani Morinkovej potopu prežila, no v Tekove počas troch dní uhynulo 250 kráv a 270 prasníc, stovky sliepok, husí a ďalších domácich zvierat. "Pomáha nám každý, čo má ruky a nohy. Kedy sa nám podarí dať dom do pôvodného stavu neviem. Peniaze nemáme, a neviem, či sa nám to vôbec niekedy podarí. Ale pred pár dňami tu bol prezident Kučma, ktorý nám sľúbil pomoc i peniaze. Veľmi mu však neverím, aj pred dvoma rokmi mali po záplavách všetci veľa rečí, pomoc však doteraz neprišla", hovorí Aňa Morinková s ťažkým srdcom. Za obeť povodni padla aj miestna škola, do ktorej chodilo 205 detí. Zostala z nej len hromada ruín. "Deti sú teraz v rekreačnom zariadení Teplycj, kde zostanú niekoľko týždňov, pokým nedajú školu do poriadku. Či sa to podarí neviem" pochybuje Aňa Morinková. Humanitárna pomoc, smerujúca na Zakarpatsko z celej Európy pomáha v neľudských podmienkach aspoň prežiť. "Každý deň dostaneme jeden chlieb a v poľnej kuchyni nám uvaria obed. Dali nám tiež oblečenie a obuv. Možno sa to niekomu zdá ako málo, pre nás to však znamená obrovskú pomoc".
Stretávame asi dve desiatky vojakov v modročervených uniformách z Ministerstva pre mimoriadne situácie (MNS). "Prišli sme do Tekova pred piatimi dňami. Vedeli sme, čo nás čaká, skutočnosť je však stokrát horšia. Pomáhali sme pri záplavách pred dvoma rokmi, s tým čo tu napáchala Tisa teraz, sa to nedá ani porovnať. Bolo tu o šesťdesiat centimetrov vody viac ako v roku 1998, na niektorých nižšie položených miestach dediny dosiahla úroveň vody takmer tri metre. Zažili sme už všeličo, ale to, čo povodeň napáchala v Tekove, Sasove a Černotisove mi vyrazilo dych. Naši vojaci pomáhajú, ako sa len dá, sami však na všetko nestačia", opisuje ťažkosti veliteľ jednotky kapitán Vladimír Dakov. Z Mukačeva im požičali viac ako dve desiatky rôznej techniky. "Potrebovali by sme jej oveľa viac, pretože holými rukami sa všetko urobiť nedá. Tri základné ciele, zásobovanie, rozoberanie zrúcanín a vyučovanie detí sa nateraz podarilo zabezpečiť. Kedy sa však život v Tekove dostane do normálnych koľají si netrúfam ani odhadnúť" jedným dychom dodáva kapitán Dakov.
Dedinu Sasov delí od Tekova úzka, asi polkilometrová cesta. Následky záplav sú tu však ešte horšie. Nápor vody nevydržalo viac ako dvesto domov, z obecného kultúrneho strediska zostala len stará premietačka. Čo je však horšie, veľká voda si vyžiadala aj cenu najvyššiu ľudský život. "Bol to môj sused. Mal už viac ako sedemdesiat rokov a slabé srdce. Keď videl, čo sa stalo, dostal infarkt" hovorí Elvíra Šejpeš, z ktorej rodného domu zostal stáť len jeden múr, zvyšok sa premenil na kopu trosiek. "Mám päťdesiat tri rokov a v tomto dome som sa narodila. Život sme si zachraňovali v poslednej chvíli. Nikto nás neupozornil, čo nám hrozí, nestihli sme si zobrať nič. Zostalo mi len to, čo mám na sebe. Zatiaľ s bratom a jeho rodinou bývam v neďalekom Oľchovke, kde však budem bývať potom neviem", hovorí so slzami v očiach.
Voda stúpa, ľudia zostávajú
Opúšťame Vinohradský okres a čím blížime sa k Užhorodu, kde Tisa ešte nepovedal posledné slovo. Prichádzame k dedine Svoboda, na moste postávajú asi tri desiatky ľudí a cesta sa tu končí. Dedina je pod vodou, ľudia na loďkách či pltiach, pozbíjaných s kusov dreva zachraňujú, čo sa ešte dá.
"Všetko čo mám zostalo v dome. Začal som ho stavať pred dvoma rokmi, keď mi veľká voda zničila dom po rodičoch. Hoci moju rodinu chceli vojaci evakuovať, neodídem. Tri deti a manželka sú na hornom poschodí, zatiaľ máme čo jesť i piť. Každý deň nám prinesú čerstvý chlieb a vodu, takže od hladu určite nepomrieme", vyžaloval sa nám 38-ročný Ivan Kadar, ktorý bezradne stojí asi po pás vo vode a ukazuje, odkiaľ prišla povodeň. "Veľká voda prišla pred piatimi dňami Maďarska. Varovali nás, ľudia však neverili, že by mohla doraziť až k nám a tak zostali. Hlavne starší nechceli opustiť to jediné, čo majú. Voda však stúpa, za posledné dve hodiny o desať centimetrov, tak im vojaci na záchranných člnoch pomáhajú z domov zachrániť, čo sa ešte dá. Keď voda opadne, osemdesiat percent domov, postavených ešte za Stalina nevydrží a zrúti sa". Hladina stúpa a Ivan začína byť nervózny. "Naša dedina je na najnižšom mieste v okolí, a odtiaľ nemá voda kam odísť, takže to môže trvať aj niekoľko týždňov. Čo bude dovtedy, to dnes nikto nevie", . Zatopených je takmer dvesto domov, asi pätnásť z nich nápor vody nevydržalo a zrútili sa. Každou hodinou pribúdajú ďalšie, čo zúfalstvo ľudí ešte zvyšuje.
Cesty ďalej niet.
Cestu do obce Zvinkovo zaliala asi polmetrová voda. S ťažkosťami prechádzame až na koniec dediny, kde by nás za normálnych okolností zastavili ukrajinskí colníci. Sme totiž na ukrajinsko-maďarskej hranici. Colnica je však pod vodou a v strede cesty pofajčieva hŕstka ukrajinských vojakov. "Cesta sa tu končí", hovorí jeden z nich a ukazuje na asi päťmetrový úsek, kde ešte pred pár dňami bola asfaltka, no dnes tam preteká časť rozvodnenej Tisy. "Vody nestačila prechádzať z jednej strany na druhú, a keď sme nechceli, aby strhla celú cestu, radšej sme prekopali tento úsek".
Katastrofálne záplavy podľa viacerých štátnych predstaviteľov Zakarpatskej Ukrajiny spôsobila nekontrolovaná ťažba dreva a klčovanie lesov. "Ešte za sovietskej éry sa v lesoch ťažilo bez obmedzenia, páni v Moskve a Kyjeve však zabudli, že bez jeho obnovy hrozí v budúcnosti katastrofa .Pesymystické vízie sa naplnili a až dnes si vysoko postavení ľudia uvedomili, čo spôsobili. Tento týždeň sa v Užhorode zišla oblastná rada, ktorá rozhodla dočasne obmedziť ťažbu, zozbierať všetky informácie a po dôkladnej analýze rozhodnúť, čo ďalej. Aj keby sa ťažiť úplne prestalo, ľuďom to ich domovy už nikdy nevráti. A z tejto katastrofy sa budú spamätávať poriadne dlho", uzavrela novinárka Žeňa Gernova z Novín Zakarpatia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
