Keď Košičanka Nataša Džunková nezbiera staroveké črepy, pravidelne sa stretáva s mimozemskou civilizáciou
O pripravovanom albume speváčky Nataši Džunkovej sa toho popísalo toľko, že už stačí naozaj si ho len konečne vypočuť. No a keď tak urobíte, skúste si popri hudobnom zážitku prečítať čo to zo súkromia tejto sympatickej 19-ročnej dievčiny.
Človek, ktorý ťa videl spievať na Talente 2000, v súťaži s nálepkou Forzy, by očakával na tvojom debute imidž vzorného romantického dievčatka v značkových šatách. Napriek tomu booklet albumu predstavuje tvár zmoknutej baby smejúcej sa cez slzy. Koho to bol nápad?
"Konečný efekt sa mi veľmi páči, ja som ani poriadne nevedela, čo vlastne na tom obale chce byť. Robili sme viacero záberov, keďže som trvala na tom, že nechcem žiadne umelé štúdiové pózy, ale som skôr za "momentky", ktoré vystihujú osobnosť človeka. A tak sme vyrazili do bratislavských ulíc, kde padal dážď so snehom a bolo asi mínus päť. Hoci som premrzla na kosť, pretože som tam musela pobehovať len v takom koženom saku, vyšli celkom dobré akčné fotky, ktoré splnily svoj účel. Obal vyzerá na jednej strane dobre, ale má i svoje skryté posolstvo."
Na obale si umožnila nazrieť do svojho vnútra, je to tak i v prípade skladieb na albume?
"Áno, nebojím sa otvárať pred ľuďmi a ukázať čo viem. V tých skladbách som podala maximum a či sa to už bude páčiť, uvidí sa. Mám rada jenoduché výstižné texty o živote a najmä o láske, keď mám hovoriť o albume, tam to je. Ale nájdeš tam i úlety, napríklad jedna skladba je o mimozemšťanoch..."
...ale, máš nejaký vrelý vzťah k ufo?
"Haha, verím v mimozemšťanov, dokonca som už ufo i videla."
Teda žiješ v Danikenovských víziách, že nás raz prídu zachrániť pred zánikom sveta a podobne?
"Ále, už niekedy v 99-tom malo byť blízke stretnutie tretieho druhu a nič. To sú všetko také komerčné žvásty. Ale raz v Chorvátsku som na oblohe videla veľkú červenú guľu, ktorá stála na jednom mieste a potom začala rýchlo behať z miesta na miesto. Alebo keď som bola minule vonku so psom, pozrela som sa na nočné nebo a tiež som "čosi" videla, ako tam chodí po nejakej vlnovkovej dráhe. Možno to bola len padajúca hviezda, ale ja verím, že čosi viac."
Berieš to ako znamenia osudu, napríklad ako niečo, čo ti udáva smer tvojho rozhodnutia?
"To je ináč dobré, to ma nenapadlo, ale môže byť. Skôr niečo také pociťujem, keď padá hviezda. Zakaždým si niečo želám."
Spomeň ešte nejakú srdcovku z albumu...
"Blízka mi je skladba Dream, ktorú mi spravil brat alebo Krátky letný román, myslím že Kamil Peteraj to napísal úplne autenticky."
Takže si už také niečo zažila na vlastnej koži?
"Nó, to k letu patrí, haha."
Písať texty si skúšala už aj ty. O čom sú?
"Človek keď začne písať, väčšinou je to v nie prajnom, depresívnom období. Ale ja ich veľa nemám, som skôr veselý človek, čo sa týka smiechu, je ma dosť ťažké niekedy zastaviť. Ale keď taká kríza príde, je to najmä o pocitoch."
Ako ináč ešte zaháňaš depresiu?
"Počúvam hudbu, momentálne sa mi páči speváčka Dido."
Máš na to len pár minút, je ďalšia z tvojich skladieb. Čomu v živote si venovala len pár minút a teraz to ľutuješ?
"Haha, napríklad som skúšala karate. Nedotiahla som to ani na biely pás. A vôbec, nenávidela som telesnú, lebo som nevedela robiť kotúle vzad, šplh ani skok cez kozu."
Aleba, čo to hovorí bývalá vodnopólistka...
"No hej, to som sa potom vytrénovala. Chodila som tam rok, bolo to ťažké, predstav si denne plávať sedem kilometrov. Boli to hrozné muky vstávať ráno o šiestej a večer tréning o siedmej. Keď sme neplávali povinné kilometre, mali sme suchý tréning na brehu. Beh, činky, kliky, bŕŕŕ. Ale hoci som s pólom skončila, doteraz chodím rada plávať."
A čo iné záujmy?
"Napríklad mám vzťah k archeológii. Už od detstva, keď sme vonku vyhrabávali zo zeme črepy. Raz som dokonca vyhrabala v nejakej jame skoro celý krčah približne z roku 1890. Teraz keď si na to spomínam, tá jama mala asi osem metrov a ja som do nej bez problémov skákala. Mala som ten krčah chvíľku doma a potom podľahol maminmu upratovaciemu entuziazmu."
Radíš sa s niekým o svojom imidži? Dnes je populárne mať vlastnú visážistku.
"Nie, spolieham sa sama na seba. Chcem byť prirodzená, nie je v mojom záujme umelo si budovať nejaký imidž. Aj keď to možno niekedy neladí, ale som aspoň originálna."
Koho chceš svojou hudbou osloviť? Svojich rovesníkov, alebo širokú verejnosť, prípadne ľudí z branže?
"Chcem spievať pre ľudí, a podľa možnosti pre čo najširšiu vrstvu. Muzikant môže prísť a povie, že sa mu to nepáči, že je to hrozné. Ale bežnému človeku sa tá istá skladba môže naopak páčiť a veľmi. To je pre mňa smerodajné a tomu som prispôsobila i svoj hudobný štýl. Aby bol všetranný a počúvateľný pre každého."
Vieš sama seba kriticky ohodnotiť?
"Viem. Okamžite počujem, keď je to falošné. I v štúdiu sa sama stopnem. Čo sa týka výrazu, pomohol mi najmä Gabo Dušík, veď každý vie, že spievať v slovenčine nie je med lízať."
Čo koncerty?
"Hľadám si sprievodnú kapelu, zatiaľ ma doprevádza len brat na akustickej gitare. Ale časom by som chcela zvládnuť tento nástroj sama, aby som si úplne vystačila. Tomu sú podriadené i moje vystúpenia, takže uvidíme."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
