Východoslovenským plesom v hoteli Slovan. Pobehujúc v joggingovom úbore z jednej zvukovej skúšky na druhú si úplne profesionálne našla čas aj pre čitateľov Korzára.

Čoho ste sa najviac báli ako dieťa a čoho sa obávate teraz?

"Keď siahnem veľmi hlboko do spomienok z detstva, myslím, že som nemala žiaden originálny strach. Bolo to so mnou tak, ako u každého malého dieťaťa. Bála som sa najmä rozprávkových strašidiel od čertov cez čarodejnice až po tmu samozrejme. Tá vo mne najviac evokovala všetky tie príšerky a štartovala divokú fantáziu. A občas prišiel strach i z predtuchy maminej varešky. Keďže som bola dosť živé a temperamentné dieťa, sem tam som niečo vyviedla, za čo ma čakala varecha. Ale nebolo to zasa nič drastické, len také postrašenie. No a čoho teraz? To rastie asi s vekom, myslím tým zodpovednosť k človeku. Je to vlastnosť, ktorú si človek musí vypestovať, respektíve sa postupne vyvíja a zreje. U mňa je to zodpovednosť samej za seba, za svojich najbližších a rodinu. Veľmi mi záleží, aby všetci títo ľudia boli a zostali zdraví, no a toho sa obávam, pretože to ovplyvniť nemôžem."

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste robili niečo iné?

"Nie som workoholik, ale musím povedať, že svoju prácu mám veľmi rada. Preto si neviem predstaviť život bez nej. Spievam, odkedy si len pamätám. Už v škole, keď nám kázali nakresliť, čím chceme byť, som samu seba stvárnila ako speváčku s mikrofónom v ruke. V umení a showbiznise sa mi naskytujú rôzne možnosti. Vidím nové veci, spoznávam nových ľudí, je to veľmi kreatívne zamestnanie. A to je strašne inšpirujúce, navyše ma to veľmi baví. Už teraz sa neviem dočkať svojej novej platne, ktorá vyjde na jeseň. Mimochodom, sama si na ňu píšem skladby, takže bude celá pôvodná, žiadne coververzie."

Kde alebo s kým sa viete najlepšie uvoľniť?

"V spoločnosti mojich priateľov, s ktorými si rozumiem a s ktorými trávim všetok svoj voľný čas. V tomto úzkom kruhu spriaznených duší vedieme siahodlhé debaty na rôzne témy, podnikáme spoločné výlety, ako napríklad teraz na Silvestra. Boli sme asi šesnásti tu u vás v Slovenskom Raji a bolo úplne skvelo, aj keď bez snehu. Zišli sme sa tam pol na pol, Česi a Slováci - kamaráti môjho priateľa. Je fakt, že tých chvíľ, kedy nastane priaznivá konštelácia hviez a všetci máme na seba čas, je málo. Ale keď sa tak sa tak stane, človek si to váži. Je to pre mňa akási satisfakcia, že ešte mám okolo seba ľudí, s ktorými si mám čo povedať."

Stotožňujete sa s "okrídleným" výrokom Život je boj?

"Bojujem za seba stále, deň čo deň. Už len tým, že človek existuje a musí z niečoho žiť, je zaväzujúce. Dnes však nestačí len prežiť. Na to, aby sme žili plnohodnotne, treba robiť všetko pre to, aby sme dosiahli i svoje ciele a naplnili si sny. To však človek musí vedieť dopredu si dobre plánovať. Súhlasím, že život je boj. Otázkou je však, do akej miery si ho človek aj napriek tomuto poznaniu dokáže spríjemniť."

Chceli by ste na sebe niečo zmeniť?

"Ja na sebe stále niečo mením, hlavne tie kilá, haha. Čo sa týka vlastností, som dosť žiarlivá, ale myslím, že to nie je až tak na škodu, keďže sa hovorí, že kto nežiarli nemiluje. A keby som nežiarlila, už by som to ani nebola ja. Možno by som ale mohla byť ďaleko viac systematická, aj keď sa snažím systematickosti učiť. V rámci autogénneho tréningu vôle si napríklad naordinujem pravidelné cvičenie a podobne. Čo ešte nemám v povahe, to je taký ten systém i v iných oblastiach života, než ako je len moja profesia. Napríklad by som sa mohla trochu lepšie orientovať vo sfére ekonomiky a všetkých tých podružných činnostiach s tým spojených. Som proste umelec."

Ocitli ste sa už v životnej situácii, kedy vám nebolo všetko jedno?

"To sa mi stalo presne 22. 5. 1998. Nikdy na to nezabudnem. Mala som strašnú autonehodu, keď sme šli s mojim asistentom na vystúpenie z Prahy do Opavy. Dostala som asi v 180-kilometrovej rýchlosti aquaplaning, spravila som hodiny a auto sa prevrátilo na strechu. Celé to mohlo dopadnúť škaredo, ani si nechcem predstaviť ako, ale našťastie, vyviazli sme len s pár odreninami. Dokonca všetko to prežil bez ujmy aj môj psíček. To bol fakt silný zážitok, kedy som nad sebou pocítila vyššiu moc. Odvtedy kedy môžem, stále apelujem na ľudí, aby jazdili opatrne a mali rešpekt z nekvalitných ciest a počasia."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.