mnohým sa ukáže v inom svetle práve vo chvíli, keď je ich zdravie podlomené.
"Nikto z nás nevie, kedy a na čo môže ochorieť. No je málo ľudí, ktorí sa s chorobou dokážu vyrovnať, nevzdať sa a dúfať v uzdravenie. Ale ešte menej je tých, ktorí o svojej chorobe dokážu hovoriť otvorene. Pomôžu otvoriť oči ľuďom, ktorí si myslia, že život trvá večne", hovorí Renka, študentka nadstavbového štúdia Sociálno - právnej činnosti na OA Watsonova, na margo besedy s onkopacientkou. Beseda sa uskutočnila 13. marca v rámci nepovinného predmetu Onkologická výchova, ktorý má na škole trojročnú tradíciu. Jeho hlavnou úlohou je podať študentom nové vedomosti o zdravom životnom štýle i o faktoroch, ktoré spôsobujú onkologické ochorenia. Ponúka prehľad informácií o podstate, diagnostike, priebehu a liečbe rôznych rakovinových ochorení. Teória však stále ostane iba teóriou. Dôkazom toho je aj veta: "Je rozdiel stokrát počuť a raz zažiť." A práve toto svojimi slovami potvrdila aj pani, ktorej pred troma rokmi diagnostikovali rakovinu prsníka. Porozprávala študentom aj veci, ktoré v žiadnych učebniciach nenájdu. "Páčila sa mi jej otvorenosť, ľudský prístup a spôsob rozprávania o danej problematike, ktorý ma veľmi zaujal", dodala Saba, ktorú ako ostatných potešilo rozprávanie "od srdca". Laickosť a odbornosť sa niesli ruka v ruke v slovách, z ktorých vyvierala vnútorná sila a chuť bojovať. Aj Lucia, ktorú osud onkopacientky zaujal, opísala svoje dojmy slovami: "Obdivujem jej vôľu nepoddať sa chorobe a odvahu, že nám o tom dokázala bez zábran porozrávať." Zuzana jej slová iba potvrdila: "Svoj životný príbeh, skúsenosti s rakovinou, nám porozprávala aj s omáčkou, úprimne a otvorene. Rátalo sa mi, že napriek tomu, že je v tejto oblasti v podstate laikom, bývalou pacienkou, nerobilo jej problém skloňovať odborné termíny. Ona je živým príkladom, že rakovina nie vždy znamená koniec, smrť." Slová pani J., podľa ktorých možno chápať ako pozitívum, že ju táto choroba postretla, mnohých samozrejme zarazili. Ona ich však pokojne vysvetlila tým, že až počas choroby zistila, kto je jej ozajstným priateľom, ako sa k takto chorým ľuďom stavia okolie a prehodnotila svoj doterajší život, postoje, vzťahy...
Pre študentov bola beseda obohatením, mnohí si možno poopravili mylné predstavy, niektorí sa obzreli späť a iní zasa bez ružových okuliarov do budúcnosti. Ich pocity boli takéto:
"Na besedu som sa veľmi tešila, hlavne preto, lebo som mohla porovnať vlastné pocity s pocitmi iného človeka, ktorý tým prešiel. Pani J. sa mi páčila, bola otvorená a ochotná prísť sa s nami porozprávať." (Jana)
"Doteraz som sa ešte nestretla s pacientkou trpiacou na onkologické ochorenie. Obdivujem ju, že sa nebála prísť a porozprávať o svojom osude." (Alena)
"Mne sa páčilo ako o rakovine otvorene a s ľudským prístupom rozprávala. S rakovinou som sa stretla v mojej blízkej rodine a ani raz sa to neskončilo tak dobre. Obdivujem ľudí, ktorí sa neopúšťajú a veria si." (Paula)
Cieľ besedy presne vystihla Miška: "Táto beseda bola o tom, že s chorobou treba počítať. Nikdy nevieme, kedy sa to bude týkať nás a vtedy je dobré vedieť, ako sa zachovať. Hlavné je sa nevzdávať. Veď nádej umiera posledná."
I keď rakovina prsníka je témou diskutovanou zväčša medzi ženami, osud onkopacienky si prišiel vypočuť aj Peter a ako jediný zástupca mužského pokolenia povedal: "Obohatilo ma to. Je zaujímavé prijímať informácie aj o problémoch, ktoré sa bytostne dotýkajú žien."
V dnešnej dobe si mnohí hovoria "Mňa sa to netýka, ja si s rakovinou starosti nerobím." Ale priznajme si: Mýliť sa je ľudské. Preto by si každý mal uvedomiť, že možno dnes je to tak, ale vie niekto z nás, čo bude zajtra?
Autor: Katarína Jureková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
