vo štvrtok 25. januára popoludní nosič zo Zbojníckej chaty, 27-ročný Milan z Michaloviec. Práve smeroval hore s nákladom, keď sa nad Dlhým plesom vo Veľkej Studenej doline spustila lavína. Preletela cez chodník a s obrovskou krošňou na chrbte ho strhla so sebou. " Bolo pod mrakom, trochu fúkalo, ale snehu na toto ročné obdobie nebolo veľa. Na Zbojníckej chate začal pre nás, ale aj pre turistov, úplne bežný deň. Okolo pol desiatej som po turistickom chodníku zišiel z chaty dole na Hrebienok úplne bez problémov, ba okrem mňa po ňom prešlo minimálne ďalších 15 turistov. Naspäť som sa vracal asi o tretej popoludní s plne naloženými krošnami. K chate mi chýbalo hádam 300 metrov, keď sa to stalo. Pravdepodobne sa mi podarilo odtrhnúť lavínu. Spadla zo svahu, na ktorom bol nafúkaný sneh a ja som sa ocitol v strede lavíniska".
Keďže sneh sa na ľade nemal na čom udržať, odtrhla sa masa snehu , široká asi 35 a dlhá 70 metrov a Milan sa ocitol v jej strede.
"V prvom momente som si myslel, že je koniec. Obrovská masa ma spolu s nákladom pritlačila na brucho a urobila zo mňa hračku v rukách prírody. Veľkým šťastím bolo to, že sa mi podarilo dostať z krošien von, inak by som pravdepodobne nemal žiadnu šancu. Lavína ma ťahala asi 50 metrov, potom sa zastavila. Bol som asi štyridsať centimetrov pod mokrým a ťažkým snehom a nemohol som sa pohnúť. Z neho mi trčala iba ruka, ústa som mal plné snehu. Našťastie ho nebolo veľa a podarilo sa mi z neho pomerne rýchlo vyhrabať. Keď som sa dostal z lavíny von, bol som v šoku. Chvíľu som ešte blúdil po lavínisku, a až potom som sa dostal ponad chodník hore na chatu. Moje krošne s nákladom, ktoré ostali trčať v lavíne asi meter pod snehom, sme našli až večer.
Pravdepodobnosť prežitia pri zasypaní lavínou nie je veľká . Podľa výskumu odborníkov na lavíny, 15 minút od zasypania má väčšina ľudí ešte dostatok vzduchu a veľkú - 93 percentnú šancu na prežitie. Druhá fáza - dusenia - trvá cca do 45 minút a zasypanému dochádza vzduchová rezerva. V tejto chvíli sa rozhoduje o jeho ďalšom osude. Ak záchranári nenájdu zasypaného človeka do dvoch hodín, je len 10- percentná nádej, že ho nájdu živého.
"Mal som obrovské šťastie, že som sa neudrel hlavou do skál, ktorých tam bolo veľa. Už v sobotu som po tej istej ceste niesol ďalší náklad na chatu. Na mieste, kde sa mi to prihodilo som mal nepríjemný pocit, čo keby sa to stalo znova. Prekonal som ho a dnes už na to takmer vôbec nemyslím", povedal Milan.
Ako sa mladý muž zo Zemplína dostal na horskú chatu do Vysokých Tatier? "Hoci pochádzam z rovinatých Michaloviec, vždy ma to ťahalo do hôr. Pred asi siedmimi rokmi sme sa s kamarátom vybrali do Tatier na výlet. Ako neskúsení turisti sme sa rozhodli pre túru zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Hoci sme museli absolvovať pre nás relatívne náročný lezecký terén, výstup sme zvládli bez väčších problémov. Pre zlé počasie sme museli hore na chate zostať aj cez noc. Tam som prišiel na to, aký obrovský pokoj v horách človek nájde. O dva roky neskôr som sa zoznámil s horským nosičom na Zamkovského chate, ktorému som začal pomáhať s vynáškami. Začínal som nosievať 50 až 60 kilové náklady, dnes mi už nerobí problém ani o dvadsať či tridsať viac ", hovorí o svojej ceste k práci horského nosiča.
"Neskôr som sa dal do reči s chatárkou na Zamkovského chate a o pár mesiacov som tam začal pracovať. Ako horský nosič, kuchár, kurič, upratovačka aj inštalatér. Človek musí vedieť robiť všetko. Či po tomto zážitku mám rešpekt pred lavínami? Samozrejme. Kto nemá. Za to, že som dnes tu ,však zrejme vďačím šťastiu.Pri mne v ten štvrtok určite stálo", povedal nakoniec Milan.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
