niektorí klienti. Čiperná, neslávne známa tridsiatnička podľa obžaloby krajského prokurátora vylákala na rôznych miestach v Košiciach, neskôr na Mlynárskej ulici č. 19 a Slovenskej jednoty č. 8 peniaze a valuty od 107 ľudí. Na základe zmlúv o tichom spoločenstve, o spravovaní finančných prostriedkov ako aj zmlúv o pôžičkách skončilo v jej rukách 19 900 000 Sk, 31 900 USD, 143 845 DEM, 600 CHF, 27 000 ATS a 40 000 Kč, ktoré sa zaviazala zhodnotiť ročným úrokom 45 70 percent v hotovosti a 15 percent v naturáliách. To posledné v prípade, že sa s vkladom nemanipulovalo v priebehu celého roka. Tento výnos mali pokryť podnikateľské aktivity pani Evy A. Nikto z klientov však netušil, že žiadnu podnikateľskú činnosť nevyvíjala. Živnostenský list jej vydal Okresný úrad Košice I až v apríli 1999, ale obchod s poľnohospodárskymi strojmi ako predmet činnosti, v ňom nebol…
Hovorí Ing. Ronald Ž.: "O podnikaní pani A. a tiež o tom, že potrebuje požičať peniaze, som sa dozvedel od mojej mamy. V tom čase som pôsobil ako riaditeľ prešovskej pobočky Poisťovne Otčina a mal som úmysel požiadať ju o kontakty na jej známych. Chcel som im ponúknuť rôzne formy poistenia… Navštívil som ju spolu s bratom a dohodli sme sa na pôžičke. Prvý raz som jej požičal 60 tisíc korún. Keď mi ich vrátila aj s úrokom, požičal som jej aj druhý raz a potom opäť a opäť. O tom, za akých podmienok a akú sumu som jej požičal, sme vždy spísali dohodu-prehlásenie, ktorú podpísala pred notárom. Keď mi peniaze vrátila, písomnú dohodu sme jednoducho roztrhali. Koľko tých dohôd bolo si už presne nepamätám, ale mohlo ich byť asi tak desať…" uviedol pred senátom Krajského súdu v Košiciach svedok.
V prípravnom konaní, keď mal všetko v čerstvej pamäti okrem iného vypovedal, že sumy, ktoré obžalovanej požičiaval, sa pohybovali v rozpätí od 500 tisíc do jedného milióna korún a mesačné úroky od 6 do 10 percent. Takouto formou Ronald Ž. a jeho brat Marek, spolupracovali s Evou A. do jesene 1998. Spokojnosť vládla na obidvoch stranách. Všetko išlo ako hodinky, kým im obžalovaná nenavrhla uzavretie zmluvy o tichom spoločenstve. "Z titulu tichého spoločníka som sa vkladom vo výške 450 000 korún zaviazal podieľať na jej podnikateľskej činnosti. Ako ochranu proti devalvácii sme do zmluvy zakomponovali časť peňazí v korunách a časť v librách. Tie v tom čase predstavovali 2 milióny 400 tisíc korún. Šesť mesiacov nám tu prítomná obžalovaná vyplácala úroky vo výške 285 tisíc korún… Ešte pred uzavretím uvedenej zmluvy nám ako záruku poskytla dve motorové vozidlá Toyotu Corolla a Mazdu, ktoré mali hodnotu asi milión korún. Podpísala nám splnomocnenia na prepis uvedených vozidiel pre prípad, že by nám peniaze nevrátila. A dala nám od nich aj kľúče," opísal krok po kroku obchodné transakcie svedok. To, že motorové vozidlá má na pôžičku, resp. lízing, sa dozvedel až keď už bolo neskoro.
Prišiel máj a pani Eva sa začala vyhovárať, že síce nemá peniaze, ale čaká na úver, o ktorý požiadala v Istrobanke, pretože chce zriadiť penzión pre dôchodcov. Keďže prestala platiť úroky, bratia dali výpoveď najprv na jednu časť peňazí, neskôr i na druhú… Medzitým pracne zisťovali, či obžalovaná o o úver skutočne požiadala. Prešibanej pani Eve sa ich podarilo opäť dobehnúť. "Môj brat volal obžalovanú na mobil. Tvrdila mu, že je práve v banke a že mu odovzdá pracovníčku, ktorá vybavuje jej pôžičku. Tá mu povedala, že peniaze na úver prišli, ale nemôžu byť uvoľnené. Potom, čo sa ani po uplynutí jedného mesiaca s úverom nič nedialo, volal brat do banky opäť. Pracovníčka, o ktorej si myslel, že s ňou hovoril, sa s ním odmietla rozprávať…" povedal na dokreslenie situácie svedok. To, že ich obžalovaná oklamala, na súde potvrdila Ing. Magdaléna P.: "Pani Evu A. poznám ako klientu banky, v ktorej pracujem. Viem, že dostala úver na zakúpenie auta značky Mazda, o inom neviem. Splátky uhrádzala pravidelne až do júna 1999, potom zaplatila vždy len na základe upomienky. O jej účet a výšku úveru sa dvakrát telefonicky zaujímal nejaký muž, ale žiadne informácie nedostal, pretože sme viazaní bankovým tajomstvom a informácie o našich klientoch cudzím osobám neposkytujeme…" uviedla veci na pravú mieru pracovníčka Istrobanky.
Ako sme už písali, obžalovaná vystupovala pri obchodných transakciách ako majiteľka firmy ELIA a neskôr EVITAL a prifarila si i titul inžinierky, ktorý nikdy nemala. Pravdou je, že ukončila Stredné odborné učilište hutnícke v Košiciach Šaci. To jej však nebránilo, predkladať sfalšované doklady. Napríklad aj o tom, že je absolventkou nadstavbového štúdia na Obchodnej akadémii v Prahe odbor sociálno-právny, o čom mala i "vysvedčenie". Tvrdila, že práve toto vzdelanie chce využiť v rámci zriadenia penziónu pre dôchodcov. Pred mužov v talároch však predstúpila jej "spolužiačka" : "Obžalovanú vôbec nepoznám. Na Obchodnej akadémii v Prahe so mnou neštudovala, bola som tam jediná Slovenka, takže to viem presne," uviedla Jana B. Natíska sa otázka, ako sa obžalovaná dostala k originálu, resp. kópii jej vysvedčenia.
Ukázalo sa, že obžalovaná využila na obalamutenie klientov každú príležitosť, ktorá sa naskytla. Svoju dobrú známu, doktorku práva, ktorá k nej sem-tam zašla na kávičku, napríklad vydávala za svoju firemnú právničku.
Obžalovaná predkladala klientom sfalšované doklady o svojom podnikaní v oblasti poľnohospodárskych produktov a strojov. Úroky hradila z vkladov dalších tichých spoločníkov a peniaze, ktoré získala, použila pre vlastnú potrebu. Vkladateľom tak spôsobila celkovú škodu 23 879 444 korún. Urobila však aj dobrý skutok. V jednom prípade sa podujala sponzorovať časť rekonštrukcie kostola… Síce z peňazí, ktoré jej nepatrili, ale pre dobro spoločnej veci.
Pojednávanie podvodníckej kauzy bude mať ďalšie pokračovanie v apríli.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
