pretože tak Michalovce ako aj Trebišov v podstate systémom štart cieľ uzatvárali prvoligovú tabuľku. Hlavne postavenie michalovskej Dukly je oproti minulým úspešným sezónam nemilým prekvapením, avšak príčiny tohto stavu sú verejnosti známe. V nasledujúcom rozhovore s trénerom HK Dukla Michalovce Jánom Haluškom sme sa podujali rozobrať najošemetnejšie témy týkajúce sa neradostného poklesu hokeja v metropole Zemplína.

Je dobojované, Michalovce ukončili svoju púť v jednej z najhorších sezón vo svojej histórii. Spokojnosť teda zrejme nie je namieste...

Pri pohľade na naše výsledky je jasné, že ani my nie sme nadšení. Na druhej strane nik zo súťaže nevypadával, a tak sme sa aj my zamerali predovšetkým na adaptáciu mladých hráčov v prvej lige. Ak by sme sa pre tento krok odhodlali v minulej sezóne, zrejme by sme to psychicky neuniesli. Tým, že súťaž nik neopustil, aj my sme cítili akúsi bezpečnosť a istotu. Veľkým pozitívom je fakt, že sme aj napriek mizerným finančným podmienkam vôbec dokázali odohrať a dohrať celý ročník. Všetci hráči nedostali skoro ani halier a vážim si na nich, že v prospech michalovského hokeja dokázali obetovať svoj voľný čas a riskovať zranenia. Bola to dobrovoľná partia, ktorá bola ochotná obetovať vlastné ja len za cenu toho, aby michalovský klub nevymizol z hokejovej mapy. Viem, že sme našim fanúšikom nepripravili veľmi veľa krásnych momentov, ale aj tak nás teší, že sme aspoň niektorých dokázali pritiahnuť na štadión.

Bolo to jediné pozitívum?

Nie, už pred sezónou som sa ich pýtal, či sú ochotní ísť do toho a oni ma nesklamali. Za daných podmienok by sa podujalo na takýto krok veľmi málo hráčov.

Viacerí by si možno povedali, či malo vôbec zmysel predlžovať túto agóniu. Nepristihli ste sa niekedy pri obdobnej myšlienke?

Priznám sa, že áno, nebolo to síce často, ale pripúšťam, že aj ja som mal toho občas plné zuby. Zvlášť po prehre s Nitrou 0:17 to u nás vyzeralo ako na kare. Treba sa však pozrieť na vec aj z druhej strany, popri senioroch som trénoval aj maličkých prípravkárov a títo nádejní chlapci, ak by sme to "zabalili", by takto stratili zmysel pre svoju ďalšiu činnosť, samozrejme, nielen oni. Keby sme mali o čosi viac peňazí, dovolím si tvrdiť, že pri zachovaní súčasného kádra a jeho menšom doplnení, boli by sme schopní v priebehu dvoch rokov hrať s každým prvoligovým celkom vyrovnanú partiu.

Slúži vám ku cti, že ste súťaž dohrali. Vedeli ste pred jej začiatkom, čo všetko vás na tejto strastiplnej ceste bude čakať?

Áno, dokonca pri predsezónnych rozhovoroch s riaditeľom HK Dukla Jaroslavom Kločankom sme zvažovali alternatívu pôsobenia v druhej lige, ale hráči povedali jasne, že sú ochotní pracovať aj za amatérskych podmienok, a tak sme sa do súťaže prihlásili.

Očakávali ste, že budete za ostatnými celkami až tak výrazne zaostávať?

Nie, predpokladal som, že nám nebude robiť problémy hrať ani s Nitrou či Žilinou. Hlavnú príčinu nevidím ani tak v našej výkonnosti, ale skôr v porazeneckom myslení. Podávali sme príliš kolísavé výkony, dokázali sme jednu tretinu vyhrať 3:1, no v nasledujúcej sme stihli inkasovať ďalších päť gólov, čím sme znechutili život aj tým, ktorí nám dokázali zniesť aj modré z neba. Doplatili sme však na našu hrubú nedisciplinovanosť, vďaka ktorej sme neraz viackrát inkasovali v priebehu pár sekúnd. Aj to by sa však dalo odstrániť, keby mali hráči aspoň niekoľko tisíckorunový plat a ja by som im mohol udeliť pokutu, no od žobráka sa palica jednoducho zobrať nedá... Teší ma však, že sa medzi nami nik nad sebou nevyvyšoval, boli sme na jednej lodi, lebo aj ja som zarábal len vďaka činnosti pri spomínaných prípravkároch.

Aj keď ste mali výborných brankárov a takmer v každom stretnutí ste sa zamerali výlučne na defenzívu, v priemere ste inkasovali čosi vyše cez sedem gólu na zápas. Čím to bolo?

Presne túto otázku som položil chlapcom aj pred posledným zápasom v B. Bystrici. Tušil som, že sa ma to opýtate, a tak som sa ich na to opýtal. Sami priznali, že to spočíva v našej hernej nedisciplinovanosti a v určitých fázach aj z neznalosti, lebo okrem Stripaia a Mižáka v tejto súťaži nik z nich nepôsobil.

Ani útočníci príliš neoslnili, no zdalo sa nám, že na ich hlavu sa zniesla menšia vlna kritiky. Pýtame sa, prečo?

V kolektívnych športoch je dobrým zvykom, že útočník môže dať gól, ale brankár alebo obranca mu musí za každú cenu zabrániť. Ak spraví chybu oveľa viac "žiari" než neúspešný strelec. Napokon aj naši útočníci museli hlavne brániť a možno aj tento fakt sa podpísal na tom, že sme v 40. zápasoch nastrieľali iba 70 gólov. Na druhej strane nás ťažilo aj psychické bremeno. Vrátim sa k poslednému stretnutiu v Banskej Bystrici, ešte desať minút pred koncom sme prehrávali iba 0:1 a aj keď sme si vypracovali viacero čistých šancí, akoby sme sa báli streliť gól, lebo by sme mohli náhodou zremizovať.

Prakticky jediným súperom, s ktorým ste mohli pomýšľať na úspech bol Trebišov. Aj s ním ste však trikrát prehrali...

Nuž, taký je hokej. Boli to derby zápasy, v ktorých nešlo o žiadne peniaze, ale skôr o prestíž. To, že sme ich nedotiahli do víťazného konca bolo opäť našou neskúsenosťou. V druhom stretnutí na trebišovskom ľade sme si zápas prešustrovali v prvej tretine a darmo sme boli od polovice zápasu lepším celkom, stroskotávali sme na výbornom Slivkovi. V poslednom vzájomnom súboji u nás sme znovu viedli 2:1, mali sme herne navrch, no inkasovali sme v priebehu desiatich sekúnd dva góly a boli sme jasní.

Nezdá sa vám to trochu čudné, že po novoročnom doplnení kádra ste získali iba jediný bod po remíze v Spišskej Novej Vsi?

Je to trochu divné, ale našim hlavným zámerom bolo utíšiť kritiku po vysokých výpraskoch, takže aj keď sme znovu prehrávali, bolo to predsa len o čosi prijateľnejšie než predtým. Skvalitnili sme defenzívu a dúfam, že sa to odrazí aj v budúcej sezóne. Lepšie výsledky dosiahneme len po doplnení o dvoch troch skúsených hráčov, no hlavne budeme musieť vychádzať z kolektívnej práce. Spomínam si, že kedysi za čias mojej aktívnej činnosti sme sa v Prešove v jednej sezóne tesne zachránili, no v nasledujúcej sme hrali o postup. Viem, že je to v našich podmienkach nereálne, ale výkonnostného progresu sa iste dočkáme.

Povedzte na rovinu, bude v Michalovciach hokej aj v budúcej sezóne?

Ťažká otázka, na ktorú by som aj ja rád vedel odpovedať. Touto cestou chcem požiadať tých ľudí, ktorí s nami pretrpeli celú túto sezónu, aby nám pomáhali aj naďalej. Čo sa týka hokejistov, môžem za nich zodpovedne vyhlásiť, že hokej doslova milujú. Peniaze nie sú pri športe až tak rozhodujúce, no bez nich sa nedá fungovať.

Šušká sa, že máte dostať peniaze za Kristiána Kudroča. Podľa zmluvy medzi vedením NHL a IIHF sa táto čiastka približuje k sume 50 000 dolárov. Je to pravda?

Áno, mali by sme ich dostať v dvoch splátkových obdobiach, v novembri a júni. Rozdeľovací podiel je jasný: 15 000 berie zväz a zvyšok my. Navyše za každý Kristiánov odohraný zápas je garantovaný ďalší finančný bonus, ktorý sa bude akumulovať po každom ďalšom stretnutí v drese Tampy Bay Lightnings, nie však vo farmárskom Detroite Vipers.

Ak by sa to potvrdilo, vraj by sa vrátili aj Timko s Mihaľom. Čo je na tom pravdy?

Už sme sa spolu zhovárali na túto tému a ústne sme sa dohodli. Aj keď nebudú dostávať toľko, čo v Miškolci alebo v Sanoku, sú ochtoní akceptovať naše podmienky. Oni chcú byť predovšetkým doma. Verím, že nás v budúcnosti posilnia, pravda, ak dovtedy niekto niečo nezruší...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.