averzia sa v určitej podobe k niektorým povolaniam zachovala dodnes. K takým patrili: kat, holič, prevádzateľ verejných kúpeľov, nočný strážnik, poľný strážnik, lesný strážnik, hrobár, pastier oviec a dobytka, tkáč plátna, mlynár, zverolekár, žobrák, tulák, hráč, kúzelník, prostitútka a iné.
Kata ľudia považovali za najbezcitnejšieho človeka. Ten vykonával povolanie, ktoré bolo zahalené tajomstvami života a smrti. Kat bol človek, ktorý stál mimo spoločnosť a preto nesmel bývať uprostred mesta, či dediny. Jeho postavenie niekedy bolo ešte nižšie, ako postavenie zločincov, o živote ktorých často aj on rozhodoval. Bol diskriminovaný nielen on, ale aj jeho rodina. Napríklad pri poprave účastníkov reformácie v známych "prešovských jatkách v roku 1687" sa popravy zúčastnilo až 30 katov z okolitých miest a dedín.
Ku hrobárom sa viaže povera, že obcujú s duchmi a strašidlami. Povrávalo sa, že vo svojom dobe kúria drevom z rakiev, ale aj to, že vykrádajú hroby a oberajú mŕtvoly o šatstvo a cenné predmety, ktoré im pozostalí dali do rakvy. Hrobári často vykonávali aj povolanie nočného obecného strážnika. Na trúbach, ktoré so sebou nosili, oznamovali požiar, búrku a podobné udalosti. Ľudia takto začali veriť, že sú spojení s nadprirodzenými bytosťami. Zadosťučinenia sa im dostalo až v 18. storočí.
Remeslo holičov vznikalo v kláštoroch v neskorom stredoveku. Okrem bežného holenia a strihania museli holiť aj "pekelné" stigmy na skrytých častiach tela odsúdených na smrť zločincov, kúzelníkov, čarodejnice a pod. Preto sa považovali za bezcitných ľudí, ktorí sa zapodievajú tajomnými silami. Holičov a umývačov mŕtvol upodozrievali zo skrytej prostitúcie. Tento postoj bol motivovaný z nábožensko-mravného hľadiska. V roku 1799 v Prešove ešte neexistoval žiaden cech holičov.
V stredoveku sa vytvárala averzia proti povolaniam poľných a lesných strážnikov. Povrávalo sa, že lesný strážnik je spojený s lesným diablom a lesnými škriatkami a bosorkami. Zem, strom, les, prameň a skaly v lese boli zasa spojené s miestami, kde sa konali obety, modlitby a bohoslužby. Čarodejnice sa preto museli usmrcovať tak, aby sa telá týchto bytostí nedotýkali zeme a ostatných posvätných miest v lese.
Tkáči plátna boli v niektorých krajinách neslobodní občania aj po zrušení nevoľníctva. Nesmeli si tam zakladať ani cechy. Ľudia verili, že sú ako "šibeniční vtáci" a tkáčsky stav (krosná) ako "šibenice". Vyplývalo to z toho, že šibeničná oprátka bola zhotovená z konopí. Rozšírila sa aj povera, že tkáči plátna natierajú člnky na krosnách nečistou substanciou, aby sa lepšie kĺzali po osnove. Práve preto tkáči museli pomáhať pri stavbe šibenice, lebo sľučka bola dôležitou súčasťou celého procesu. Často ich dávali na tú istú spoločenskú úroveň ako katov.
Aj mlynári sa v stredoveku považovali za bezcitných ľudí a v mnohých krajinách si dlho nemohli vytvárať svoje samostatné cechy. Podozrievali ich z toho, že kradnú múku z obilia, ktoré im bolo zverené na mletie. Odtiaľ pochádza aj známe príslovie "mať niečo za lubom". Lub je drevený, ale aj iný obal na site, koši, mlynskom kameni, ale aj nejaká obruba a pod. Mať za lubom môže znamenať, že niečo zamýšľa, či premýšľa a pod. Mlynár za drevený lub mlynského kolesa ukrýval časť ukradnutej múky z obilia, ktoré tam ľudia privážali na zomletie. Mlynári preto museli pomáhať pri stavbe šibeníc zhotovovaním rebríkov, ale tiež preto, že v mlyne sa často ukrývali zločinci, alebo sa tam tajne schádzali milenci.
Pastierov oviec a dobytka ľudia odsudzovali pre zabíjanie starých, chorých a poranených zvierat, ale aj preto, keď sa na salaši stratila, alebo uhynula ovca, bola to vždy cudzia a nikdy nie ovca pastierova. Ľudia verili, že pastieri sú spojení so škriatkami a čarodejnicami, ktoré im pomáhajú napr. pri uzdravovaní zvierat a ľudí. Aj zverolekári boli zaznávaní. Predovšetkým preto, že vykonávali kastráciu zvierat.
S odstupom času sa nám tieto povery zdajú aj smiešne, ale predovšetkým nepochopiteľné. Žiaľ, zanechali svoje stopy v postojoch niektorých ľudí dodnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
