Magistrát dbal, aby cudzinci prejavujúci záujem usadiť sa v meste, museli požiadať o povolenie, aby sa v ňom mohli udomácniť. Magistrát si ani to neželal, aby sa zemani z okolia nasťahovali do mesta. V kronike sa možno dozvedieť (tak tomu bolo pred 60-timi rokmi), že "prisťahovalci" chceli mať určité výhody, ale ťarchy znášať už nechceli. K tomu však nemohlo dôjsť, lebo magistrát dbal aj o plnenie povinností. Vo veciach trestných i súkromnoprávnych sa museli podrobiť magistrátu. Bez vedomia mestského sudcu nesmeli nikoho zo svojich podaných väzniť ani trestať. Všetky zásady platili rovnako pre všetkých. Hoc aj zeman, do krčmy napríklad so zbraňou nesmel vstúpiť.
Nielen v Levoči, ako je tomu dodnes, i keď už len symbolicky, mali klietku hanby, ale niečo podobné bolo v období po r. 1500 aj v Prešove. Nespratných mladíkov v meste držali na uzde aj tým, že pre nich postavili na námestí tzv. NEPRENHÄUSEL. Bola to klietka, do ktorej zatvárali tých mladíkov, ktorí sa neslušne správali. Keď si niekto v starom Prešove vypil, musel za to aj zaplatiť. Bola to výsada pivovarníkov ešte z roku 1505, podľa ktorej toho, kto svoj cech nevyrovná, možno uväzniť. Nuž a vo väzení pobudol, pokým dlh nezaplatil.
Magistrát v Prešove bol taký starostlivý, že zasahoval i do spôsobu obliekania. Sudca a radní páni mohli nosiť šaty z jemného holandského súkna. Ostrohy mohli nosiť na čižmách iba zemani a ľudia vyššieho vzdelania. A čo platilo pre radných pánov, nebolo výnimkou ani pre ich manželky. Dámy mohli nosiť čepiec so závojom, ktorý nesmel siahať po zem a nemohli ho zdobiť perlami alebo inými klenotmi.
História Prešova zaznamenáva aj nepríjemné udalosti, ktoré sužovali ľudí aj v minulosti, vari väčšmi ako dnes. V roku 1677 vypukol v meste obrovský požiar. Vypukol aj mor. Mesto stratilo asi tri tisíc obyvateľov. V roku 1696 sa mor objavil znova. Zúril nemilosrdne a iba polovica obyvateľstva ostala na žive. V tomto roku na samú popolnú stredu vyhoreli Hlavná, Slovenská, Kláštorná a Ružová ulica. Nákaza moru si v r. 1708 vyžiadala smrť 2340 obyvateľov, len vo vnútri mesta.
Prešov, poučený skúsenosťami a epidémiami z minulých rokov, s obavou musí čeliť v r. 1831 aj ázijskej cholere. Izolácia postihnutých ľudí bola vtedy náležitá. Mesto zatvorilo všetky verejné miestnosti a obyvatelia sa museli zásobiť octom a gáfrom. Cholera, ale bola neúprosná, otriasla aj pripravený Prešov.
Premávka sa obmedzila, verejné miestnosti boli uzavreté a ľudia, ak nemuseli, vôbec nevychádzali z obydlí. Počet pohrebov rástol. Z osem tisíc obyvateľov za deň zomrelo 35 osôb. Kým cholera sama neprestala, padlo jej za obeť 427 občanov.
Nadišli pre Prešov aj radostné udalosti. Pre rekreáciu a zábavu obyvateľstva mesto v kúpeľoch CEMJATA postavilo 25, 8. 1852 tanečnú sieň. Ešte po druhej svetovej vojne Prešovčania chodili na Cemjatu na kočiaroch, bicykloch a pešo. Naberali si minerálnu vodu a využívali kúpele s teplou vodou vo vaniach. Na terase pavilónu vyhrávala cigánska hudba, tancovalo sa. Podávali teplé jedlá a dobré pivo i iné občerstvujúce nápoje. Oddych poskytovala upravená príroda, verejné priestranstvá. Deti sa mali kde hrať. Na Cemjatu sa chodilo na školské výlety, branné cvičenia, pochodové cvičenia. V zime sa v okolí Cemjaty dalo lyžovať. Niekto znevážil aj kvalitu minerálnej vody tamojšieho prameňa. "Filogória" stále existuje a ľudia si ešte aj teraz naberajú minerálnu vodu, chodia na prechádzky a v nedeľu aj do obnoveného kostolíka. O Cemjate aj inak.. Raritou boli aj súboje medzi zemskými rodmi v Šariši. Zachovala sa správa z roku 1881. Súboj sa uskutočnil medzi barónom Luženským a grófom Szirmayom. Súboj sa uskutočnil medzi barónom Luženským a grófom Szirmayom. Súboj bol v kúpeľoch CEMJATA za podmienok na 25 krokov, s pištoľou. Popoludní toho istého dňaa strieľali na seba zasa mladý barón Luženský a Július Gundelfinger. Lužanský bol podľa všetkého najskúsenejší, lebo predpoludním poranil grófa Szirmaya a popoludní zasa smrteľne zasiahol druhého protivníka. Budapeštianska súdna TABULA bola veľmi zhovievavá, keď vymerala grófovi Szirmaymu osem dní a Júliovi Gundelfingerovi mesiac štátneho väzenia.
Čo je pre dnešok zaujímavé a pozoruhodné, akoby plavecký bazén, kúpalisko doslova "strašili" Prešovčanov celé roky, stáročie? Prvý pokus vybudovať plaváreň v Prešove sa datuje ešte z roku 1858! Vtedy sa našiel podnikateľ (čuj sa svete, vtedy...), ktorý chcel plaváreň vybudovať. Od mesta žiadal dodať potrebnú vodu a zbúrať časť hradieb a jednu hradnú vežu. Mestská rada zamietla žiadosť a Prešov ešte v roku 1940 nemalo najvhodnejšiu plaváreň (letnú - otvorenú). Kúpalisko vzniklo pri futbalovom ihrisku ŠK Slávia (aj dnešnom) - odvedením vody z Torysy do Mlynského náhonu a Prešovčania ho s úctou nazývali ŠTRAND. Bolo to kúpalisko s drevenými šatňami, pekným prostredím na opaľovanie sa. Boli tam plavecké preteky a hralo i vodné pólo. Pred i po oslobodení boli veľké plány na vybudovanie plavárne otvorenej i krytej. V päťdesiatych rokoch v Prešove dali do užívania krytú plaváreň (25-metrový bazén - preteky v ňom, celoštátne i vodné pólo) s patričnými službami. Vieme, ako skončilo! Letné kúpalisko pri "Františkánoch" tiež zaniklo.
V 19. storočí sa v Prešove udiali ďalšie zaujímavé udalosti, ktoré boli svojím spôsobom zvláštne, ale aj dramatické a trochu aj pre občanov radostnejšie.
Optimistická správa bola prednesená na zasadnutí mestskej rady 13. 7. 1865, že Prešov sa zapojí do priipravovanej železničnej siete. O rok panovník súhlasil, aby železnica Košice - Bohumín mala odbočku smerom do Prešova. O výstavbe železničnej trate Prešov - Orlov sa začalo rokovať r. 1868. Mesto odhlasovalo na vypracovanie plánu trasy tisíc zlatých. A v r. 1871 sa začalo s budovaním tejto trate.
Autor: Tibor SABOL
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
