nepejoratívnom význame slova - väčšina skutočne zásadných sporov tohto typu, odhliadnuc od propagandistického vyťažovania, hovorí totiž o budúcej tvári Slovenska. To je obrovský pokrok - za Mečiara najväčšie diskusie planuli okolo Kováča juniora, Gauliedera, demaršov a spol. Niežeby vaty a hmly okolo permanentných škandálov teraz nebolo, ale ťažisko politických obsahov sa viditeľne posunulo.
"Pridanou hodnotou" diškurzov nového typu je, že definujú pozície nielen politických strán a mediálno-intelektuálnych elít i "elít", ale aj priamych účastníkov toho-ktorého zápolenia. Podobne ako na vyspelom Západe sa s veľkou presvedčivosťou ukazuje, že najväčšími milovníkmi "nereformy" a konzervácie starých poriadkov sú organizované skupiny a záujmy, angažované v danej sfére. Je napríklad evidentné, že jedným z ohnísk masívnej rezistencie proti reforme verejnej správy je odborový zväz štátnych zamestnancov. Radikálnym zmenám v zdravotníctve sa stavajú azda najvehementnejšie na odpor tí organizovaní lekári, ktorí si naposledy vydupali 55 percentné zvýšenie tarifných platov... A tak ďalej, do bludu, príkladmi by sme vypísali zvyšnú plochu.
Politické strany sú častokrát iba prenášačom nákazy, šíriacej sa zo sektorových korporácií. Poučenie je jednoznačné: Ak hovoríme o ktorejkoľvek reforme, je slušné a demokratické zainteresovaným načúvať, v drvivej väčšine však maximálne škodlivé ich počúvať (vo význame poslúchnuť). Spod pláštika "odbornosti" či znalosti pomerov sa totiž spravidla vždy vylarví stavovsko-profesný egoizmus. Ten je z logiky problému v rozpore so záujmom celospoločenským, takže naň aj zvysoka kýcha.
Ďalšia axióma, ktorá zo "sektorových" polemík o RVS, zdravotníctve, sociálnom systéme, financovaní cirkví, rómskom probléme, ba napr. aj registrovanom partnerstve a pod. vždy vytŕča, je, že korporatívne organizovaným záujmom ide vždy v prvom rade o peniaze, existenciu, tzv. "istoty" sociálneho typu. Azda v tom lepšom prípade sa dá povedať, že im beží o statky väčšmi, než ozdravenie systému, v ktorom sa síce momentálne necítia príliš komfortne, zmenu však akosi psychologicky väčšinovo odmietajú. Psychológia je tu určujúca a silnejšia, ako skúsenosť lepšie zabehaných systémov - čím sme starší, tým väčšmi sa držíme Murphyho, ktorý hovorí, že ak zmena, tak vždy k horšiemu.
Tragédiou celej krajiny (nielen našej, samozrejme) je, že "licencované" reprezentácie záujmov sú vo vlastnej veci vždy najhlučnejšie. Takže politici v rozhodovacích procesoch častokrát ani neregistrujú, že už príjem vstupných informácií majú značne skreslený. (Ak už teda obídeme tú nezanedbateľnú množinu politikov, ktorí vedome fungujú ako vplyvové tykadlá lobistov.) O tragédii sa dá hovoriť celkom opodstatnene, keďže politikov si volíme na to, aby zastupovali záujem verejný, čomu sa preferovaním partikulárneho spreneverujú. Takže v konečnom dôsledku si vylobované a vyagitované zmeravanie pomerov odtrpíme všetci.
Jedna celá tri milióna aktívnych občanov Slovenska, ktorí prevádzku päť a pol miliónového štátu platia, nie sú ako jednotná záujmová obec organizovaní v žiadnom spolku. Naopak, vo väčšine vytvárajú "členské krovie" nátlakových skupín, ktorým takto pomáhajú zdierať samých seba. Ba sociálne sa tváriace litánie veľkoryso prispievajúce masy dokonca hromadne podporujú.
Najaktuálnejší príklad: Do finálnej fázy sa dostáva diškurz o vysokoškolskom zákone. Na vládu príde už v apríli. Téma má veľa vetiev a odbočiek, absolútne prioritná je otázka školného. Slovensko je vitálne odkázané na dramatické zvýšenie svojej vzdelanostnej úrovne, čo sa nedá dosiahnuť inak, než navýšením zdrojov do systému a umožnením študovať každému, kto zvládne maturitu. Ftáčnikov materiál ponúka "východisko" v troch alternatívach, pričom aj tá akože najnákladnejšia pre vrecká študujúcich a ich rodín je jednoducho smiešna. Z intencií a dôrazov polemík, ktoré bežia (a nástupu predvolebného obdobia), však už dnes pozerá, že rozhodovať sa bude medzi "príživníckymi" variantami 2 a 3. Tieto ochránia všetkých denne študujúcich pred platením, ale aj slovenské vysoké školstvo pred skvalitnením a masovosťou. Pričom na svetlú budúcnosť elít, ktoré sa v kariére vyšplhajú do vysoko nadštandardných príjmových pásiem, budeme prispievať naďalej všetci.
"Celonárodná" a inak plodná diskusia tenduje k takému hlúpemu koncu najmä preto, lebo slovo majú práve a len organizované skupiny rektorov, učiteľov, študentov, zamestnancov a spol. Tak nám treba - kým nezačneme rozprávať všetci, budeme iba platiť. Ešte sú dva týždne do apríla...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
