V Bratislave vôbec nevedia, ako sa dnes žije na východe...

Podotýka, že nie som zástanca súcasných odborárov na cele s pánom Saktorom, no napriek tomu chcem reagovat na komentár Petra Schutza z piatku 16.

marca pod názvom Sezóna cudzopasníkov. Zaujal ma sakrastický tón, ktorým je komentár napísaný vo vztahu k tomu, co odborári svojím protestom sledovali. Pán Schutz píše, že je to porušovanie ludských práv iných obcanov a že to bolo iba preto, že sa niekomu máli jeho plat. Nuž áno, vážený pán Schutz, niekomu sa máli jeho plat, a to preto, že po odpocítaní poplatkov za užívanie bytu a s ním spojené náklady, po zaplatení výdavkov na tri deti, ktoré sa stravujú v základnej škole alebo aj vo vyššej, ostanú rodine na živobytie 2-3 tisícky. A s touto ciastkou sa má vystravovat a zaodiet svoju rodinu. Máli sa mu to, a preto bol protest odborárov oprávnený, aj ked prichádza neskoro. Niekomu sa máli takýto plat, najmä ked vidí ludí, ktorí boli pred 12 rokmi jeho spolupracovníkmi a dnes sa z nich z vecera do rána stali novodobí zbohatlíci, ktorých deti dostávajú do daru na narodeniny ci maturitu klúce od áut a iné honosné dary, a on nemôže uživit svoju rodinu. Máli sa aj tým, ktorí po skoncení školy si desat a aj viac rokov nemôžu nájst stále zamestnanie, nezamestnanost v okrese i kraji stúpa a príjmy v porovnaní v Bratislavou prudko klesajú. Ludia v Bratislave dnes ani nemajú potuchy, ako sa žije na východe, kde sa zatvárajú fabriky a perspektíva nie je žiadna. Preto schvalujem protest odborárov, aby sa vláda spamätala. Samozrejme, že nemožno schvalovat, že sa na akciu vynaložilo 50 miliónov. Rovnako však nemožno schvalovat ani to, že naši umelci, speváci a herci dostávajú za svoje polhodinové vystúpenia ciastky, ktoré priemerný clovek zarobí za rok R. Muller 100 tisíc, J. Kirschner 90 tisíc, P. Habera 90 tisíc. Republika je pred kolapsom a tí, co sú za to zodpovední, sa starajú len o svoje blaho. Tento štát však nemôže stále financovat štátnych úradníkov, nezamestnaných, dôchodcov, chorých, invalidov, školy, políciu, vojsko, zdravotníctvo a dalšie oblasti a nestarat sa o to, že jeden tiežmanažér v štátnom podniku má rocné príjmy nad tri milióny korún. V žiadnom štáte nie je možné, aby tak malý pocet pracujúcich vyrobil na tých, co nepracujú. Nie je možné, aby predsedu parlamentu nezaujímalo, kolko stojí jeho cesta do Japonska, Cíny, ked povie, že sa stará len o tom, aby podpísal žiadanku na prepravu. Pritom republika zatvára nemocnice pre neschopnost zdravotných poistovní...