sa na vzorke 1200 duší dopátrala, že podľa takmer dvoch tretín (65,4%) občanov "dianie na Slovensku sa neuberá správnym smerom". Protirečila im iba pätina opýtaných (20, 8 percenta). Ťažké chmáry dezilúzie podfarbila druhá anketa, v ktorej iba necelých 7 percent respondentov udalo zlepšenie finančnej situácie svojej rodiny od volieb 1998. Proti nim sa postavila opäť skoro "ústavná" väčšina, ktorej sa za Dzurindovej vlády pohoršilo.
Tieto čísla spustili celonárodné rozjímanie na motívy, že z akých príčin sme tak strašne dopadli a kto je zodpovedný. Hlúposť na ultimo; ide o virtuálnu realitu, ktorá nesvedčí o ničom. Obe otázky, ktoré sa prežúvali, sú totiž nerelevantné pre realitu skutočnú. Pýtajú sa na pocity, ktorým chýba vzťah k faktom. Stačí nahliadnuť milimeter pod povrch javov, aby bolo napríklad zrejmé, že DLHODOBO A GENERÁLNE sa Slovensko nesprávnym smerom uberať nemôže, ani keby chcelo. Gravitácia priestoru EU, na najbližšej periférii ktorej sa rozprestierame, to proste znemožňuje. Ak hovoríme o akomsi smere vývoja, diskutovať - a poriadne kriticky - sa dá iba o rýchlosti pohybu.
Ešte väčšmi o ničom je pocitová inventúra v peňaženkách. Azda neexistuje krajina (možno s výnimkou USA pred rokom-dvoma), kde by na podobne formulovanú otázku už niekedy prevážili kladné odpovede. Subjektívne sa dnes majú ľudia horšie ako pred tromi rokmi kdekoľvek sa v Európe opýtate - a o ďalšie tri sa budú mať zase všade horšie. Taký je psychologický zákon.
Isteže je faktom, že reálna mzda (teda čistý príjem rozmenený na objem statkov, ktoré si zaň kúpime) od roku 1998 poklesla. O tom nieto sporu, rovnako ako nebolo ani v Maďarsku, Poľsku či ČR po nasadení podobných (resp. oveľa drastickejších) stabilizačných opatrení, akým sa nevyhlo ani Slovensko. Zmienené tri krajiny, kde ekonomické "balíčky" sú 8, 6, resp. 4-ročnou minulosťou, ale už v reálnej mzde poriadne dlho stúpajú. Toto porovnanie je stokrát relevantnejšie, ako pocity z kvízových otázok.
Ukazovateľ reálnej mzdy však prezrádza aj to, že trebárs vo vzťahu k rovnakému obdobiu roku 1999 bol už posledný kvartál roku 2000 "rastový" (Ak priemer očistíme od "miezd" za verejnoprospešné práce). Predvianočný obrat bol absolútne najvyšší od času, čo na území Slovenska obiehajú peniaze. Takisto dramaticky sa šplhajú úspory v bankách (a to navzdory hanebným úrokom, ktoré už rok nevykrývajú ani inflačné znehodnotenie!). Suché čísla hovoria aj to, že v r. 2000 bol zaznamenaný aj čistý rast HDP, síce skromný, levím dielom sa však na ňom podpísal boom domáceho dopytu. A tak ďalej.
Ak už sme si osvojili Ľuptákovo videnie, že "z grafov sa nenajeme", mohli by sme byť aspoň dôslední: Nenechajme sa kŕmiť ani tabuľkami zostavenými z vlastných pocitov. Ekonomický vývoj, bohužiaľ, naozaj nie je za kritickou čiarou nezvratnosti stabilizácie. Trendy, ktoré udávajú exaktné čísla, nemusia byť trvalé. Sú ale už rok a pol pozitívne. Práve takéto analýzy dojmov však otvárajú priestor politikom, aby sa predvolebne zacyklili a uvoľnili fantáziu k populistickým krokom, ktoré sú najväčšou hrozbou nesmelo sa črtajúcej budúcej prosperity.
Politici koalície, samozrejme, nesú vinu na všeobecnej depresii. Pred dvoma rokmi sme na tomto mieste x-krát vystríhali, čo za marazmus môžu narobiť premrštené očakávania. Tie rozširoval bez rozmyslu najmä Dzurinda, akoby si nepripúšťal more nástrah či fakt, že raz príde deň zúčtovania. Teraz zbiera úrodu, ktorú si veľkohubo prihnojoval - nevládne strany (HZDS, Smer, SNS) stoja podľa tej istej MVK na prahu ústavnej väčšiny. A v UVVM to vyzerá obdobne.
Paradox záverom. Globálna nespokojnosť má dva, absolútne nekompatibilné, zdrojové pramene. Mediálne účinkuje nielen rozčarovanie tých, ktorí sa nevedia zmieriť s obsahom svojich peňaženiek. Kritický tón sa šíri aj zo slušne zabezpečenej vrstvy ekonómov, politológov, komentátorov, ktorí formujú negatívnu mienku (opodstatneným!) poukazovaním na pomalosť či kľukatosť reforiem resp. tzv. reforiem. Tieto dva úplne nezlučiteľné komparzy sa zlievajú v mohutný prúd, ktorý pomaly odplavuje zvyšky nádejí tejto garnitúry na imidžovú rehabilitáciu svojej ekonomickej politiky. Tej politiky, ktorej nadštandardné sociálne cítenie ilustruje záverečný agentúrny fakt: Druhým a tretím najdôveryhodnejším členom vlády sú Ivan Mikloš a Brigita Schmögnerová. To je čosi unikátne - stačí si porovnať biedne ratingy financministrov všade vo svete.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
