&

Peter FURMANÍK

Malá Dominika žila len s mamou. Mala iba pár mesiacov, keď sa od nich otec odsťahoval. Poznala ho len z fotografie, ktorú jej ukázala mama, keď už mala akurát dosť dcérinho domŕzania, prečo "iba ona nemá ocka". Bola už prváčka, keď ho konečne spoznala "naživo". Žil v bezdetnom manželstve a o Dominiku sa viac zaujímala jeho druhá žena ako on sám. Práve z jej iniciatívy sa uskutočnilo aj prvé stretnutie otca s dcérou. Nielenže si priala, aby svojho otca navštevovala, ale i sama sa usilovala získať priazeň dievčatka. Dominikina mama nechala veciam voľný priebeh. Dcére v stretnutiach s otcom nebránila a na základe dohovoru ju párkrát i sama priviedla z vidieka

do Košíc, priamo do jeho bytu...

Pani Rozália sa však natoľko vžila do úlohy "matky", že chcela mať Dominiku len pre seba. Akoby zabudla, že Dominika nie je sirota a má svoju mamu, ktorá sa o ňu vzorne stará. Začala presviedčať manžela, aby sa usiloval dostať dcéru do svojej opatery. Keď sa o tomto zámere dozvedela Dominikina mama, vzťahy medzi ňou a rodinou exmanžela náhle ochladli. Nepodnikla však nič, aby svojej dcére v ďalších stretnutiach s otcom bránila. Rozhodnutie, či ho chce navštíviť, nechala na ňu. Prišli prázdniny a sedemročná Dominika odmietla pozvanie otca, aby prišla aspoň na pár dní k nemu do Košíc. Rozhodla sa, že radšej pôjde do pionierskeho tábora do rekreačného strediska školskej mládeže v Tatranských Mlynčekoch. Pani Rozália to pochopila ako osobnú urážku. Bola presvedčená o tom, že Dominiku nahovorila na letný tábor jej mama. "Ak ju nemôžem mať ja, nebude ju mať ani ona," presviedčala samu seba žena túžiaca po pomste ... Myšlienka, ktorá jej skrsla v hlave bola chorá, ale nenávisťou zaslepená pani Rozália si to vôbec neuvedomovala.

"Bola som v pionierskom tábore... Hrala som sa s ostatnými deťmi, keď ma prišli zavolať, že ma pri bráne čaká mama. Namiesto nej tam bola jedna teta, ktorá mi povedala, aby som s ňou išla na ihrisko, že ma k nej odvedie. Nepoznala som tú tetu. Mala hlas ako teta Rozália, ku ktorej som predtým chodila, ale vyzerala celkom inak... Išla som s ňou a ona mi cestou ponúkla červenú malinovku. Naliala mi ju do pohára z takej veľkej zelenej fľaše. Keď som ju vypila, potom mi z inej fľaše naliala druhú malinovku, ktorá mala žltú farbu. Povedala, že je lepšia, ako tá červená, aby som ju vypila... Ja som ju poslúchla… Len čo som sa z nej napila, začalo ma strašne bolieť a páliť v ústach. Nedalo sa to vydržať, tak som tú malinovku rýchlo vypľula... Bolelo to, veľmi to bolelo, kričala som, plakala a bežala som naspäť do tábora," opísala chvíle, keď jej išlo o život, sedemročná Dominika. Jej slová sú podnes zaznamenané na žožltnutých stránkach vyšetrovacieho spisu. Ten spis bude mať v lete rovných tridsať rokov.

Prokurátor obžaloval pani Rozáliu z pokusu trestného činu vraždy, keďže "chcela iného usmrtiť". Maloletej dievčine "podala jed, ktorým mohla dosiahnuť jej usmrtenie, ak by ho bola vypila, na čo ju obžalovaná nahovárala, predstierajúc, že ide o malinovku." K dokonaniu činu nedošlo len v dôsledku toho, že keď Dominika zacítila v ústach účinok podaného jedu, neprehltla ho, ale vypľula.

PREOBLIEKLA SA ZA INÚ TETU...

Dominiku odviezli z pionierskeho tábora rovno do nemocnice. Cestou sa zmohla len na niekoľko slov: "Pila som žltú malinovku..." Viac zo seba nedostala. Až na druhý deň, keď už bola z najhoršieho von, povedala, že jej "to" dala vypiť teta, ktorá "mala hlas ako teta Rozália".

Podľa znalcov z odboru súdneho lekárstva maloletá Dominika utrpela viaceré zranenia. Došlo u nej k poleptaniu jazyka, dutiny ústnej, obidvoch pier, sliznice pravej nosnej dierky, ako aj kože v okolí úst. Tieto poranenia si vyžiadali päťdňový pobyt v nemocnici a následné ďalšie ambulantné liečenie v trvaní dvanástich dní. A čo vlastne Dominika vypila? Kyselinu soľnú... To bolo lekárom hneď jasné. Ibaže s tým rozdielom, že obžalovaná počas vyšetrovania i pred súdom trvala na tom, že kyselina bola zriedená s malinovkou, kým znalci tvrdili pravý opak...

Ako totiž vyplynulo z expertízy kriminalistického ústavu, nájdená fľaša od malinovky "predtým obsahovala kyselinu soľnú," pričom "táto látka bola zistená na hornej vnútornej strane hrdla a na vnútornej strane kovového uzáveru." Avšak podľa znalcov, "ak by obžalovaná mala vo fľaši od malinovky len rozriedenú kyselinu soľnú, nezostala by ešte na druhý deň žltá udadenina na dne fľaše".

Pani Rozália k prípadu uviedla, že chcela len postrašiť Dominikinu mamu a nepriznala, že by Dominiku chcela otráviť. Dokonca zdôraznila, že jej v tom rozhodujúcom okamihu vyrazila pohár z ruky, čo však dievča poprelo. Naopak, zdôraznilo, že "tú malinovku" muselo vypľuť, lebo ju to strašne pálilo... To, že falošná matka usmrtiť chcela, potvrdila podľa slov prokurátora jej celková príprava na trestný čin. "V prípade, že by chcela len postrašiť, ako na tom obžalovaná trvá, potom by nebolo potrebné sa tak dôkladne pripravovať. V takomto prípade by stačila jedna fľaša, ale s obsahom, ktorý obžalovaná bezpečne pozná a to hlavne s prihliadnutím na účinok. Obžalovaná však tvrdí, že účinok kyseliny soľnej nepozná, teda vraj nevie, ako ňou môže byť ohrozený život a zdravie. Napriek tomu podala poškodenej kyselinu, aby údajne postrašila jej matku... Veď je to absurdné!" Prokurátor zároveň poukázal na prvotné výpovede obžalovanej, ktorá bezprostredne po zadržaní povedala uniformovaným mužom: "Keď ja nemôžem mať dieťa, nech ho nemá ani ona!" Tieto slová napokon uviedla aj do zápisnice spísanej pred vyšetrovateľom, keď priznala, že konala z pomsty, lebo Dominika matka začala od istého času obmedzovať jej styk s otcom a s ňou. "Keď ja ju ľúbim a nemôžem ju mať, nech ju nemá ani jej vlastná matka!!! Pripúšťam," uviedla pred vyšetrovateľom, "že som mohla z fľaše naliať do pohára čistý jed. Usudzujem najmä z toho, že som pocítila čudný zápach po tom, čo som tú fľašu otvorila..."

K slovu sa ako svedok dostal aj Dominikin otec a manžel pani Rozálie. "O Dominiku som sa veľmi nezaujímal. Žila s mojou bývalou ženou, teda so svojou mamou a ja som sa o nich nestaral. Až moja terajšia manželka sa sama začala zaujímať o moju dcéru. Priznám sa, mňa to veľmi nezaujímalo. A navyše, Dominikina mama ju sama k nám neraz doviedla. Zrejme chcela, by Dominika videla, kde a ako býva jej otec." Ako svedok ďalej uviedol, postupne si všimol, že záujem jeho druhej manželky o Dominiku nadobúda nezdravé rozmery. "Zistil som, že podniká kroky na to, aby Dominika bola odňatá vlastnej matke a prikázaná na výchovu mne ako jej otcovi. Robila všetko pre to, aby sa tak stalo čím skôr. Myslím si, že najviac ju rozzúrilo to, keď matka dala Dominiku do letného tábora namiesto toho, aby ju na prázdniny dala k nám, ako to chcela moja žena."

NEÚSPEŠNÁ VRAHYŇA STRATILA TOPÁNKY

Rozsiahle vyšetrovanie prípadu preukázalo, že hlavná aktérka príbehu sa "tesne pred príchodom k pionierskemu táboru preobliekla, resp. ustrojila a zamaskovala tak, aby ju nebolo možné hneď spoznať. Nekonala tak iba preto, aby ju nespoznala poškodená, ale hlavne preto, aby ju nespoznali a neskôr nemohli identifikovať iné osoby, s ktorými by prišla do styku..."

V čase, keď sa to odohralo, bola pani Rozália ako sama uviedla - silne rozrušená. Dominika začala totiž po vypití kyseliny kričať a jačať. Bolo ju počuť v celom tábore... Keď protagonistka príbehu zistila, že jej zámer nevyšiel, jej prvá reakcia bola, ako to sama neskôr uviedla, "utiecť z miesta činu." A pri panickom úteku zanechala na mieste činu pohár i topánky, ktoré sa jej pri behu vyzuli. Na druhý deň orgány vtedajšej Verejnej bezpečnosti (predchodcu dnešného Policajného zboru) pri prehliadke jej bytu našli veci, ktoré mala na sebe oblečené počas návštevy v detskom tábore a ktoré jej mali pomôcť na to, aby ju nik nespoznal. Ako vyplýva zo zažltnutých stránok vyšetrovacieho spisu, išlo o šatku na hlavu, tmavé okuliare, príčesok...

Výhovorky typu, že chcela len postrašiť, pred súdom neobstáli. A nepochodila ani vtedy, keď sa všemožne snažila presvedčiť senát o tom, ako veľmi ľutuje svoj čin. Súd totiž musel konštatovať, že "obžalovaná neprejavila žiadny súcit s maloletou poškodenou, keď sa rozhodla dať jej vypiť kyselinu soľnú mala tam priamo pred táborom zaparkované svoje auto, vedela, že Dominika, ktorá jed vypila, potrebuje pomoc, ale nepomohla jej, neodviezla ju do nemocnice, ba práve naopak ušla..."

NAMIESTO POINTY

Trestný senát Krajského súdu v Košiciach uzavrel celú kauzu tým, že pani Rozáliu uznal vinnou z pokusu trestného činu vraždy a naparil jej dvanásť a pol roka v tretej najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine. Proti rozsudku podala odvolanie argumentujúc, že Dominiku nechcela usmrtiť, avšak Najvyšší súd vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky, ktorý opätovne preskúmal celú kauzu, jej odvolanie zamietol "ako bezdôvodné".

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.