Za to, že už nimi nie sú, im podľa rozsudku košického samosudcu patrí finančné odškodnenie. Za obdobie, v ktorom zastávali vysoké funkcie, by mali VSŽ každému z trojice zaplatiť ešte 12 miliónov korún 9 miliónov odstupného plus úroky z omeškania. Sumu, na ktorú by náš priemerne zarábajúci občan pracoval 41 rokov, majú páni Grega, Háber a Solár dostať len za 242 dní v predstavenstve VSŽ. Pritom železiarne aj pod ich vedením za celý rok 1998 vyprodukovali stratu 6600 miliónov korún.
Príbeh, v ktorom si mladí manažéri za rekordnú stratu vymáhajú rekordné odstupné, patrí určite do zlatého fondu škandálnych príbehov dnešných čias. V decembri 1994, keď sa Alexander Rezeš stal členom tretej Mečiarovej vlády, spolukontroloval desať percent akcií Východoslovenských železiarní. Keď po dvoch rokoch, štyroch mesiacoch a dvoch dňoch vládu opúšťal, na otázku reportéra Trendu, koľko akcií je pod jeho vplyvom, hrdo odpovedal: "Počítajme: Manager 10 percent, Ferrimex 15 percent, Hutník 10 percent, Všeobecná 12 percent." Rezeš ako minister urobil takú vlastnícku kariéru, že si mohol vybrať, aký post vo VSŽ zaujme. Vybral si funkciu predsedu dozornej rady, lebo ako o sebe skromne podotkol, "v stratégii VSŽ by som mohol byť osobou, ktorá by vedela ukontrolovať VSŽ ako nadnárodnú spoločnosť".
Od apríla 1997 až do februára 1998 výkonný manažment firmy realizoval stratégiu, ktorú sformuloval práve predseda dozornej rady: "Dobrý obchodník zapichne kružidlo, opíše okruh sedemsto až tisíc kilometrov a v tomto rozmedzí, pokiaľ možno, všetko obsadí." VSŽ ako "nádnárodný a viacodvetvový holding" obsadili celkove 137 firiem, podnikov a spoločností. A hoci predstavenstvo pod vedením Jána Smereka a Ladislava Drabika v podstate realizovalo Rezešovu "stratégiu", neskrývalo ani svoje výhrady k niektorým aktivitám pána predsedu napríklad k nákupu futbalového klubu Sparta Praha. Na mimoriadnom valnom zhromaždení vo februári 1998 preto Rezeš senior presadil zmeny. Jána Smereka a Ladislava Drabika vykopol smerom hore povýšil ich na členov dozornej rady. Členmi vrcholového manažmentu sa stali iní, ešte spoľahlivejší a poslušnejší ľudia napríklad Rezeš junior, Ľubomír Solár, Viktor Háber a Igor Grega.
"Mladí dravci"
Hlavný dôvod, pre ktorý sa stal predsedom predstavenstva a prezidentom VSŽ dvadsaťosemročný Július Rezeš, bol evidentný. Na jeho post ho "kvalifikovala" predovšetkým okolnosť, že je synom svojho otca. Páni Solár, Háber a Grega museli urobiť pre svoju kariéru o niečo viac boli rovesníkmi a priateľmi Rezeša mladšieho a osvedčili sa v službe Rezešovi staršiemu.
Ľubomír Solár bol členom košického „výsadku", s ktorým prišiel do Bratislavy minister Rezeš. Čerstvý absolvent vysokej školy bol najskôr poradcom šéfa rezortu dopravy a spojov a v zrelom veku ako 26-ročný sa stal riaditeľom jeho kancelárie. Po Rezešovom návrate do Košíc zaujal post viceprezidenta VSŽ pre vonkajšie vzťahy. V tejto funkcii sa staral aj o iné ako len o vonkajšie vzťahy svojej firmy zaslúžil sa totiž aj o dôverné vzťahy svojho patróna. Bol to on, kto za VSŽ podpísal zmluvu s vtedajšou hlásateľkou STV a intímnou priateľkou Rezeša staršieho, ktorá Gabriele Haršányovej zabezpečila aj po zdanení 1,4 milióna korún za to, že vo svojej relácii Módny klub propagovala VSŽ nasledujúcim náročným oznamom: "Tento program vám prináša na televízne obrazovky akciová spoločnosť VSŽ Košice oceľový pilier Slovenskej republiky."
Alexander Rezeš ako šéf volebnej kampane HZDS dôveroval pánu Solárovi aj ako členovi hnutia. Člen predstavenstva a viceprezident VSŽ sa tri mesiace pred voľbami stal aj členom Rady SR pre rozhlasové a televízne vysielanie, aby v nej okrem iného dohliadal na korektný priebeh volebnej kampane v elektronických médiách.
Igor Grega sa stal členom predstavenstva a viceprezidentom VSŽ predovšetkým vďaka svojej blízkosti k Rezešovi mladšiemu: na svoj post postúpil z funkcie riaditeľa kancelárie prezidenta VSŽ a zaujal ho ako 30-ročný. Viktor Háber sa zas osvedčil ako pracovník ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií. Vo VSŽ bol krátko riaditeľom pre vzťahy s médiami a vzápätí sa stal členom vrcholového manažmentu. V tom čase mal 27 rokov. Aj keď sa Rezeš junior, Solár, Grega a Háber veľmi snažili, aby ich okolie považovalo za "mladých dravcov", vo verejnosti sa okamžite ujalo výstižnejšie pomenovanie kindermanažment.
Už samotný ich nástup do funkcií spôsobil podniku nemalé škody. Pred ich príchodom sa akcie VSŽ predávali po 660 korún. Za dva týždne po ňom trhová cena jednej akcie sa prepadla na úroveň 375 Sk. Situáciu zachraňoval patrón ich patróna. Vladimír Mečiar v rozpätí desiatich dní dvakrát pricestoval do Košíc, aby osobne vyjadril podporu novému vedeniu. O novom manažmente povedal, že je to "manažment tretieho tisícročia". Ten sa však ďalšieho tisícročia nedožil, lebo vydržal len osem mesiacov; v októbri 1998 už bolo po ňom. Najviac sa o to "zaslúžili" tí, čo ho stvorili.
Tunel pod VSŽ
Ešte v rokoch 1995 a 1996 vykazovali železiarne vcelku slušné hospodárske výsledky. Mali svojho viceprezidenta pre obchod, ktorý riadil obchodné aktivity prostredníctvom afilačnej siete a jej zástupcovia pracovali v Nemecku, Belgicku či vo Francúzsku. Lenže v polovici roku 1996 boli viacerí špičkoví manažéri odvolaní a ich nasledovníci urobili zásadné zmeny. Nákupné a predajné činnosti od seba oddelili a zverili ich cudzím firmám. Tejto operácii oficiálne šéfoval Július Rezeš, vtedajší viceprezident pre obchod, ktorý tvrdil, že starý systém obchodovania nebol pre neho prijateľný, lebo "jednoducho neznamenal pre nás očakávaný ekonomický prínos". Systém, ktorý sa pod jeho vedením uplatnil, naozaj znamenal ekonomický prínos, ale nie pre firmu, iba pre obmedzený okruh vyvolených.
Keď sa nákupné a predajné činnosti oddelili, a zverili špeciálne vybraným firmám a spoločnostiam, vznikli tým podmienky, aby sa pod košickými VSŽ vytvoril efektívny tunel. Jeden jeho koniec sa začínal pri vstupe, teda pri nákupe surovín, a druhý sa končil na výstupe, čiže pri predaji výrobkov. Tunel fungoval vcelku jednoducho. Železiarne nenakupovali suroviny od skutočného dodávateľa, ale cez sprostredkovateľskú firmu. Jej platili oveľa viac, ako by zaplatili priamo dodávateľovi. Železiarne nepredávali svoje výrobky priamo odberateľovi, ale sprostredkovateľskej firme, ktorá ich potom predávala za oveľa vyššiu cenu. Podnik ako celok na to doplácal, ale tí, čo mali svoje podiely v sprostredkovateľských firmách na vstupe a na výstupe, mali z toho určite nemalý "ekonomický prínos".
Predstavu o tom, o aký prínos išlo, dáva výrok Gabriela Eichlera, ktorý odznel vtedy, keď vystriedal vo funkcii Rezeša mladšieho: "Tým, že eliminujeme sprostredkovateľov a zrušíme exkluzívne zmluvy, už v tomto roku ušetríme vyše 50 miliónov dolárov. A to len pri základných komoditách… Podobne sa chceme správať aj pri všetkých nákupoch, službách a materiáloch. Predpokladám, že úspory sa potom budú približovať k 100 miliónom dolárov ročne." To, čo eliminoval a ušetril Eichler v roku 1999, zriadili a prevádzkovali jeho predchodcovia i v roku 1998. Preto si Július Rezeš aj ako prezident spoločnosti ponechal riadenie obchodnej činnosti. A mohol ju riadiť presne tak, ako si želal, lebo nik z kindermanažmentu mu nekládol žiadne prekážky. Jediný, kto sa ozval, bol bývalý prezident Ján Smerek, ale vtedy už bolo neskoro.
Železiarne v jeseni 1998 nemali peniaze, aby splatili úver vo výške 35 miliónov dolárov. Najskôr na to
doplatili traja viceprezidenti z kindermanažmentu.
Nárok na bonus
Vedenie železiarní sa dlhé mesiace snažilo banky presvedčiť, aby poskytli firme ďalšie úvery alebo aby aspoň súhlasili s iným splátkovým kalendárom. "Banky prezentovali nedôveru voči súčasnému predstavenstu VSŽ Holding a vyzvali nás, aby sme prehodnotili personálne obsadenie v predstavenstve VSŽ," priznal vtedy pred novinármi šéf odborov a podpredseda dozornej rady Jaroslav Gruber. Preto v októbri 1998, v ten istý deň, keď sa uskutočnilo aj rokovanie s bankami, zasadla dozorná rada VSŽ, ktorá odporúčala, aby Ľubomír Solár, Viktor Háber a Igor Grega odstúpili z funkcií členov predstavenstva. "Mladí dravci" jej odporúčanie bez otáľania akceptovali. Ak by mu totiž nevyhoveli, dozorná rada ich mohla odvolať. Za svoju poslušnosť bol kindermanažment okamžite odmenený, a to dvojakým spôsobom.
Ľubomír Solár sa stal konateľom a generálnym riaditeľom spoločnosti VSŽ Servis. Igor Grega bol vymenovaný za konateľa a generálneho riaditeľa spoločnosti VSŽ Export-import. Na novom pôsobisku sa vyznamenal tým, že hneď po nástupe odvolal vedúcich deviatich odborov, medzi nimi aj šéfa odboru dopravy či logistiky, hoci s obchodnými aktivitami firmy nemali nič spoločné. Bývalí viceprezidenti a vtedajší generálni riaditelia však boli odmenení aj Júliusom Rezešom, ktorý ešte zostal na svojom poste. Prezident spoločnosti dal totiž príkaz novému viceprezidentovi pre riadenie, aby vypracoval návrh finančného vyrovnania sa s tromi bývalými členmi vrcholového vedenia firmy.
Návrh viceprezidenta Buššu bol naozaj veľkorysý podľa neho mal každý z trojice dostať 13,3 milióna korún. Dôvod, prečo navrhol práve takú sumu, Bušša vysvetlil aj pred súdom: "Vrcholoví pracovníci manažmentu dostávajú na rozdiel od všetkých ostatných pracovníkov VSŽ počas roku iba tarifnú mzdu, vrátane trinásteho a štrnásteho platu. Až ku koncu roka majú nárok na tzv. bonus, ktorého výška závisí od toho, či boli dosiahnuté predom dohodnuté hospodárske výsledky. Išlo najmä o zisk a náklady." Pretože vraj tri kvartály dosahovali železiarne dobré výsledky, viceprezident Bušša predpokladal, že "rovnako dobre skončí aj celoročné hodnotenie". Preto navrhol, aby sa Solárovi, Háberovi a Gregovi vyplatilo odstupné, ktoré by sa rovnalo ich ročnej mzde. Július Rezeš však vzal do úvahy, že nepracovali vo svojich funkciách celý rok a "bonus" im znížil na rovných deväť miliónov. Tieto peniaze však nedostali, pretože aj Rezeš mladší musel opustiť svoj post a Gabriel Eichler ich vyplatenie nepovolil.
Ak vrcholoví pracovníci VSŽ mali nárok na bonus v závislosti od hospodárskych výsledkov, potom Solárovi, Gregovi a Háberovi vlastne žiadny nárok na bonus nevznikol, pretože hospodársky výsledok VSŽ v roku 1998 bol katastrofálny. Podľa audítovaných a konsolidovaných výsledkov vypracovaných na základe medzinárodných účtovných štandardov spomínaný rok skončili VSŽ so stratou 6,6 miliardy korún. Po takomto výsledku mohol vzniesť nárok na "bonus" a domáhať sa ho aj pred súdom naozaj iba rezešovský kindermanažment, ktorý sa veľa naučil od svojich vzorov a nadriadených.
Pred týždňom samosudca Okresného súdu Košice II rozhodol, že inžinieri Grega, Háber a Solár majú právny nárok na vyplatenie deväťmiliónového odstupného, úrokov z omeškania a tiež súdnych trov. Keďže ani po dvoch rokoch, ktoré uplynuli od vynúteného odchodu rezešovcov z VSŽ, sa nik nemusí zodpovedať za to, čo podniku spôsobil, môžu ľudia, čo obom Rezešovcom asistovali, volať na zodpovednosť podnik, ktorý takmer priviedli do konkurzu. Na čo vznesú "nárok" ich bývalí šéfovia, keď príde ich čas, zatiaľ nie je známe.
Autor: Marián LEŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
