zvratu: "bohatým brať a chudobným dávať". Masovú základňu zbojníctvo nadobudlo v strednej Európe a v nej najmä v Karpatskom priestore. Na Slovensku sa vytvorilo centrum zbojníctva a o jeho popularitu sa pričinila osobnosť Juraja Jánošíka. Zbojníctvo to nebola len túžba po voľnosti a romantickom dobrodružstve, ale v ňom sa odrážala realita vtedajšej spoločnosti a života v nej. Bola to forma protifeudálneho protestu a odporu. Prvé korene zbojníctva vznikli už v 13. a 14. storočí. Vtedy sa často z hrdinských rytierov vytvárali lúpežní rytieri.
Zbojníctvo v 15. a 16. storočí sa na Slovensku objavuje len veľmi zriedkavo. Z archívnych dokumentov bolo zistených len niekoľko zbojstiev v Šarišskej stolici. Rapídny rozmach táto činnosť nadobudla až v 17. a potom vyvrcholenie nastalo v 18. storočí. V tomto období boli pre zbojníčenie aj najpriaznivejšie podmienky.
Prvé zbojnícke skupiny a legendárne zbojnícke osobnosti na našom území sa objavujú po vypovedaní Jána Jiskru a jeho bratríkov z Uhorska. Rozpadli sa bratrícke žoldnierske vojská, z mnohých sa vytvorili zbojnícke družiny a vydali sa na cestu zbojníčenia. Svoje sociálne pomery a spravodlivosť si začali riešiť podľa vlastných predstáv. Z uvedeného obdobia pochádzajú povesti o zbojníkovi Pobodovi (1460) a bratríckom kapitánovi Timkovi (1461). Vojny s Turkami a nástup stavovských protihabsburských a náboženských povstaní a ich potlačenie spôsobili, že po rozpade niektorých bojujúcich vojsk, alebo po ich lokálnych porážkach, ako zbehovia sa začali skrývať v hustých lesoch, kde zbíjali v okolitých usadlostiach, ale prepadávali aj bohatých obchodníkov a zemanov prechádzajúcich cez toto okolie.
V 17. a 18. storočí rástli počty ozbrojených síl a tie si vyžadovali aj vysoké náklady. Cisársky dvor a župy vymeriavali pre poddaných vysoké dane vo forme peňažnej a naturálnej. Takúto ťarchu mnohí poddaní nedokázali uniesť na svojich bedrách a preto sa aj oni dali na zbojnícke chodníčky. V tom videli spôsob riešenia svojich práv a sociálneho položenia. Mnohým sa to nevyplatilo chytili ich a dosť sa ich ocitlo na šibenici.
V každej župe Slovenska sa začal hon na zbojníkov a v každej sa formovali aj zbojnícke legendy: Nikola Šohaj lúpežník na Podkarpatskej Rusi, Olekša Doubuš v Haliči, Jakub Surovec na Orave a Horehroní, Michal Vdovčík na Gemeri, Klimczak v Sliezku, Rajnoha na západnom Slovensku. Juraj Jánošík ostal dodnes najväčšou zbojníckou legendou nielen na Slovensku, ale v celom Karpatskom priestore. V čase povstania vedeného Františkom Rákocim II. (1703 1710) bol Jánošík kuruckým vojakom. Po skončení povstania sa stal zbojníckym kapitánom a pôsobil vo viacerých stoliciach terajšieho Slovenska a aj v Poľsku. Podobne ako väčšinu zbojníkov v roku 1713 obesili v Liptovskom Mikuláši. Slováci nemali svojho ochrancu v kráľovi, kniežati a často ani v šľachticoch. Ich jedinou nádejou a ochrancom pred porobou bol zbojnícky kapitán Juraj Jánošík.
Ťažký život v 17. a 18. storočí bol sprievodným javom aj v Šarišskej župe. Hlad a bieda boli na každom kroku. Hustá sieť hradov, veľa vojska na tomto území a prehustená sieť zemianskej šľachty donútila mnohých poddaných, ale aj schudobnelých zemanov vydať sa na zbojníčenie.
Zbojníci a zbojnícke družiny sa v 17. storočí šírili aj v Šarišskej stolici. Na župných zhromaždeniach sa určovali kapitáni a skupiny drábov pre chytanie a potrestanie zbojníkov. Množili sa aj sťažnosti zo strany šľachty na počínanie zbojníkov. Stoliční zemani museli prerokovávať veľa konkrétnych prípadov trestania zbojníkov. V roku 1656 bol odsúdený zbojník Peter Zaszinyak z Cigeľky a Michal Jaczko z Kurova. V roku 1657 bol odsúdený zbojník Waska z Bogliarky a Andrej Pribilík z Maľcova, Jakub Honcz z Lukova a zbojník z Hrabského. V roku 1658 župné zhromaždenie muselo riešiť prípad paktovania so zbojníkmi správcu Rákociho majetku vo V. Šariši. Odsúdili zbojníka Šoltézsa z Gregoroviec. V roku 1662 sa súdil pre krádež koní šľachtic Krištof Bertoty a Juraj Bechy. Za zbojníctvo boli súdení v r. 1663 aj poddaní z Terne. V roku 1667 bol odsúdený zbojník koní Andrej Hodza z M. Šariša. V roku 1680 bol pre zbojníčenie trestaný Ján Bernát z Lipoviec, Ondrej Kovacs z Kapušian, Michal Harčar z Pekľan, Štefan Wincze a Ján Kobuľniczky z Varhaňoviec (pre pomoc zbojníkom). Podobné prípady sa vyskytovali aj v 18. storočí.
Bolo by nesprávne domnievať sa, že zbojníctvo bolo len fenoménom 16. 18. storočia. Pretrvávalo aj v ďalšom období, ale už v inej podobe. Poddaní si svoje problémy riešili rôznymi spôsobmi. Sedliackym povstaním v roku 1831, zrušením poddanstva a revolúciou v roku 1848, vysťahovalectvom na rozhraní 19. a 20. storočia, ale aj ďalšími formami. Zbojníctvo, ale v inej podobe existuje aj dnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
