školách na hodinách literárnej výchovy niektorí starší profesori pripomínali obrodenecké obdobie minulého storočia rok 1844 marcový odchod bratislavských študentov do Levoče. Aj keď to ostalo u väčšiny, ako mnohé iné naučené fakty zabudnuté, patria tieto udalosti k dejinám mesta.
Čo sa to vlastne udialo? Na začiatku 40 rokov 19. storočia došlo k vystupňovanému boju za hospodársku a politickú nezávislosť Uhorska voči Viedni. Boli snahy vytvoriť rečovo jednotný maďarský štát. Na nemaďarských územiach začalo tvrdé pomaďarčovanie. Zákon z roku 1840 uvádzal maďarčinu do cirkvi a nútil kňazov učiť sa po maďarsky. Zo strany slovenskej inteligencie to vyvolalo protireakciu. Jej predstavitelia predložili panovníkovi vo Viedni Slovenský prestolný prosbopis s hospodárskymi a politickými požiadavkami. Neuspeli. Svoju pozornosť zamerali na kultúrnoliterárnu oblasť. Lenže nádej na uskutočnenie národných požiadaviek mohli vedúce osobnosti Slovákov mať iba vtedy, ak pre vec národa získajú široké vrstvy slovenského ľudu. A k tomu bol nevyhnutne potrebný jednotný spisovný jazyk.
Na stretnutí vedúcich osobností slovenského národného hnutia Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a J. M. Hodžu v Hlbokom, v dňoch 11. 16. júla 1863 bola slovenčina povýšená na spisovný jazyk, ktorého základ tvorilo stredoslovenské nárečie.
Zjednotenie Slovákov v otázke jazyka otvorilo inteligencii cestu k ľudu a pomocou výchovnej a obrodnej činnosti aj narastanie sebadôvery vo vlastné sily národa. Tieto skutočnosti sa nepáčili vrchnosti. Situácia sa vyostrovala všade tam, kde pôsobil Ľudovít Štúr. Na evanjelickom lýceu v Bratislave bol zástupcom profesora Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry československej a v Spoločnosti česko-slovanskej. Spolupracoval so študentským spolkom Vzájomnosť, ktorý pripravoval mládež na verejnú činnosť. Kvôli Štúrovým prednáškam prichádzali študenti zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska a Lužice. Usiloval sa o to, aby Katedra reči a literatúry československej nebola pod maďarizačným vplyvom. Snažil sa o založenie politických novín, činil sa v petičnom hnutí. Bol stále tŕňom v oku neprajníkom pre svoju obetavosť, nezištnosť a výborné učiteľské schopnosti na lýceu aj v slovenskom ústave, ktorý bol skutočným centrom a kolektívnym vodcom slovenského národného hnutia. Po rôznych politických intrigách, zbavili školskí a cirkevní hodnostári Ľ. Štúra funkcie námestníka profesora Juraja Palkoviča. Stalo sa to 31. decembra 1843. Na obranu Štúra sa postavili viacerí profesori, svetskí i cirkevní predstavitelia evanjelickej cirkvi. Udalosti najviac pobúrili študentov lýcea. Od počiatku jeho prenasledovania sa vyhrážali hromadným odchodom zo školy. Po suspendovaní ich vodcu a učiteľa zo školských služieb 2. januára 1844 prestalo navštevovať lýceum vyše 20 študentov. Dvadsaťjeden ich vystúpilo z alumneí (internátov), zriekli sa študijných výhod. Rozhodli sa, že štúdia dokončia na lýceu v Levoči.
Rozlúčka Štúra a odchádzajúcich študentov so zostávajúcimi sa konala 4. marca 1844. Niesla sa vo vlasteneckom duchu, zneli piesne, básne, horlivo rečnili o nádeji na lepšie časy. Prvýkrát spievali pieseň Nad Tatrou sa blýska od Janka Matúšku. Študenti sa vydali na cestu na vozoch banskobystrických a zvolenských furmanov do Levoče. Časť z nich prechádzala Považím, časť inou cestou. Cesta po Slovensku sa zmenila na národný pochod. Študenti v mestách a dedinách, na farách a školách rozprávali, čo sa udialo v Bratislave. Do Levoče dorazili v tuhých mrazoch osemnásti: Ľudovít Babilon, Ľudovít Gáber, Ľudovít Augustín Gál, Karol Drahotín Hrenčík, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štefanovič, Mikuláš Dohnány, Karol Hájiček, Peter Kellner, Ondrej Klimo, Michal Kolpasky, Gustáv Koričánsky, Janko Kráľ, Janko Kučera, Janko Matúška, Daniel Minich a Samuel Štúr.
V Levoči ich priateľsky prijali profesori aj študenti. Slávnostné privítanie sa uskutočnilo 19. marca 1844 a nieslo sa v duchu "spojenia dunajsko tatranských Slovákov", ako to nazvali sami študenti.
Bratislavskí študenti neprišli do Levoče náhodou. Vedeli, že levočské lýceum nezaostáva za činnosťou lýcea v Bratislave. Ústav reči a literatúry československej pod vedením profesora Michala Hlaváčka svojou činnosťou pomáhal objasňovať národné a sociálne práva v podmienkach Horného Uhorska. Profesor M. Hlaváček a neskôr jeho žiak Ján Francisci boli v Levoči iniciátormi všetkých slovenských národných akcií.
V národno historickom vývoji v 19. storočí mesto Levoča a jeho lýceum zohralo dôležitú úlohu. V literatúre sa toto obdobie nazýva romantizmus, v skutočnosti to bola náročná práca pre svoj národ.
Bolo by v marcových dňoch až príliš nezvyčajné, keby sa pri výročí spomenutých udalostí objavila pri soche Ľ. Štúra kytička kvetov, alebo keby sme stretli na literárnej vychádzke pri budove slávneho gymnázia študentov niektorej z levočských (a nielen levočských) škôl?
Autor: Agnesa ŽIFČÁKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
