pomocníkov sa len tak hocikomu a hocikedy nepodarí. V ten deň nám prialo aj počasie, bolo jednoducho rozprávkové, navyše sa nakrúcalo práv v čase, keď sa na tatranských lúkách urodilo dubákov ako maku. Časti štábu sa po získaní informácie o hubách zmocnilo vzrušenie a oči dostali zvláštny lesk. Pochopiť to môžu iba vášniví hubári a keďže k nim sama patrím, stratégia bola jasná najprv aspoň hodinová hubačka a až potom nakrúcanie...
Na salaš, neďaleko Štrby, sme dorazili dvoma autami a hneď ako som vystúpila pod nohou mi čosi puklo... Dubáky a hneď dva! Rozpútalo sa hubačkové safari a úlovok celého štábu bol úctyhodný, iba moja trofej spočívala v tých dvoch rozmačknutých chudákoch... Situáciu zachránil bača Ján Nebuz, ktorý sa vzdal svojich hríbov z rána.
Bača Nebuz, pôvodom z Lendaku, sa staral so svojimi pomocníkmi o takmer 500 oviec a z mlieka vyrábali syr a žinčicu. Ako nám povedal, ovca na jeden raz nadojí 2 3 deci mlieka, niektorá však len poldeci a asi na 5-kilovú hrudu syra treba nadojiť 25 litrov. Mlieko sa potom precedí do putery cez plátno a čečinu, aby sa zbavilo nečistôt a až tak sa doň pridáva syridlo kľag. Kľag sa pôvodne pripravoval zo sušených žalúdkov jahniat a kozliat priamo na salašoch. Zakľagané mlieko potom bača rozbíja veľkým dreveným trepákom, nechá sadnúť a rukami zbiera syr a po kúskoch ho stáča do hrudy. Na ochutenie nám ho podal so slovami: "Berte si, z mojich rúk je aj syr sladký..." A veru bol! Hruda syra sa potom nechá odtiecť v plachte. Zo srvátky sa varí žinčica. Táto môže byť sekaná v tomto prípade sa hustá syrovitá hmota opatrne po uvarení zbiera zvrchu a jedáva sa teplá lyžicou alebo trepaná. V tomto prípade sa hmota opäť pozbiera, ale trepákom sa mieša dovtedy, kým sa hrudky syra celkom nerozbijú. Táto žinčica sa pije z drevených črpákov buď sladká, alebo po dvoch troch dňoch kyslá.
Žinčica bola až do prvej polovice 20. storočia hlavným jedlom pastierov oviec. Podávali ju tiež ako liek, ktorý pomáhal pri pľúcnych a žalúdočných chorobách. Iba z času na čas si na salašoch dopriali baraninu či jahňacinu, ako nám povedal bača Nebuz, najmä vtedy, ak ovcu strhol vlk, alebo ju bolo treba utratiť. Mäsko buď upiekli, urobili z neho guláš, či ho len tak uvarili v srvátke.
Pri žinčici, ovčom syre a pravdaže, fľaške tuhého, sme sedeli ešte dlho po nakrúcaní. Domov sme si odniesli okrem filmového materiálu a húb aj niekoľko salašníckych receptov.
Baranina na šťave
Potrebujeme: baranie mäso, zemiaky, cesnak, cibuľu, slaninu, koreňovú zeleninu, soľ, masť
Postup: Umyté mäso sa vloží do osolenej vriacej vody a varí sa do mäkka. Počas varenia sa pridá niekoľko pokrájaných zemiakov, rozotrený cesnak a cibuľa, na plátky pokrájaná slanina. Keď je mäso mäkké, vyberie sa a pokrája, varená slanina sa ešte upraží na masti a zelenina v šťave sa prepasíruje. Mäso sa zaleje horúcou šťavou a navrch sa položí slanina. Podáva sa s chlebom.
Rezance s ovčím syrom
Potrebujeme: polohrubú múku, vajce, soľ, vodu, ovčí syr
Postup: Z múky, vajca, vody a soli vymiesime polotuhé cesto, ktoré rozvaľkáme na tenko. Nakrájame z neho rezance a vyvaríme ich vo vriacej vode. Keď rezance vyplývajú na povrch, scedíme ich, premyjeme vodou, omastíme a pridáme k nim namrvený ovčí syr. Zalejeme opraženou slaninkou a podávame so žinčicou. Ovčí syr môžeme použiť aj namiesto bryndze k strapačkám, či podávať ho s varenými zemiakmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
