sa upísal naplno, ako tvrdí, aj vo voľnom čase. Teraz skúša ako hosť na Novej scéne s režisérom Strniskom adaptáciu 'Dvanástich stoličiek' Iľf a Petrova. Koncom apríla ho čaká premiéra talianskej komédie 'Traja muži' v divadle West s Michalom Dočolomanským a Ľubom Romanom. Dokončuje televízny scenár, okrem réžie si možno v inscenácii sám zahrá. Náš rozhovor vznikal v zákulisí programu, kde bol Emil Horváth hosťom.

Všimla som si, že vám partnerstvo s Markovičom na javisku pristane.

- Som dosť častým hosťom jeho programov. A traduje sa to dobrých desať, alebo aj 12 rokov. Mám ho rád od začiatku. Poznal som ho, keď ešte nevystupoval v televízii ako prvobežec, ktorý u nás začínal robiť talk-šou. Jeho predstavenia sú v rovine úsmevnej a dobrá výmena názorov je pre mňa dobrý relax.

Hostia sa často menia, nikdy neviete kto príde.

- Za tie roky sa mi nestalo, že by som si s niekým neporozumel. S politikmi som sa dostal do styku dosť málo. Ale vďaka Markovičovi som sa ešte pred rozdelením Československa zoznámil s hereckým kolegom Milošom Kopeckým. Škoda, že až na sklonku života. Takže na toto sú tie stretnutia dobré.

Vyzeráte šťastný človek. Koľko z toho je tvrdo vybojovaného a koľko pomohla šťastena?

- Ono to tak navonok vyzerá. Každý vidí momentálny stav, ale cestu k nemu nikto. Ale moja profesia sa dá porovnať možno len s cirkusovým umením, ktoré nesmierne obdivujem. Sú tam totiž hodiny driny, ktoré divák nesmie vidieť. Keď som šiel do tejto brandže, hovoril som si, či je vlastne výhoda byť známy. Mňa navyše všetci porovnávali s otcom. Nastúpil som v martinskom divadle a vedel som dopredu, že každý povie: Otecko to nie je. Hoci palce mi držali. Ja som sa však nazdával, že ak mám byť otecko, potom sa radšej otočím a odídem. Bol som vtedy zdravo sebavedomý mladý človek. Každý si musí svoju vlastnú cestu nájsť zložito. Príležitosť nepríde hneď.

Veríte na osud?

- Som realista, viem, že kým si nepomôžem sám, nepomôže mi nikto. Myslím si, že osud je v nás samých. Jestvuje taký židovský vtip, inak vtipy nemám rád, ale hodí sa: Mojše sa modlí k Bohu a hovorí: "Bože všetci už vyhrali v lotérii, Móric, Roubíček, a ja stále nič. Veď aj ja žijem čestne, prečo?" Po týždni to zas zopakuje a Boha to už prestane baviť. Zjaví sa mu a hovorí: "Mojše, prestaň, to sa nedá počúvať. Pomôžem ti, ale musíš mi aj ty pomôcť. A Mojše opáči: " Ako?" "Kúp si aspoň lós," odpovie Boh.

Takže si myslím, že je to trošku na nás aby si človek ten lós kúpil a urobil všetko preto, aby mu to v živote vyšlo. A potom možno príde aj nejaká pomoc zhora.

Bolo už aj horšie?

- V osemdesiatych rokoch som urobil ročne desať TV inscenácií a potom som sa raz nepohodol na jednom titule a rok som pauzoval. Chodil som sa prechádzať, začal som sa učiť angličtinu a bral som to tak, že takto to je. Celý čas som sa musel pripravovať, že raz dostanem ponuku. Nariekať a nepracovať na sebe to nešlo. Herca a umelca totiž robí všetko čo načíta a naštuduje a čo si všimne okolo seba. Aké obrazy ho zaujímajú a všetko okolo. Aby to nahromadené potom v určitom okamihu presne použil.

Čím žijete okrem divadla?

- To je relatívne. Zisťujem, že z tohto kolesa nevychádzam. Z divadla obyčajne odchádzam do školy.

Čo vám robí radosť?

- Moji študenti, pokiaľ to trochu funguje a máte pocit, že ste ich trochu naštartovali. Keď vidíte, že majú talent. Budúcnosť majú však veľmi neistú a v dnešnej dobe dvojnásobne.

Režírovali ste v Košickej činohre Jožka Púčika, sledujete odvtedy tunajšiu scénu?

- Bol som vychystaný na premiéru inscenácie 'Koniec' môjho študenta Patrika Lančariča, ale žiaľ seklo ma v krížoch a nemohol som prísť. Zatúlať sa sem je ťažké. Mám dosť veľa predstavení a aj dosť reprezentačných povinností. Teraz ideme napríklad s Národným divadlom hrať do Prahy.

Čo vás vo svojom okolí najviac štve?

- Koľko zloby, agresivity a zákernosti je v spoločnosti. Dosť vulgárnej a často podporenej nevedomosťou a nevzdelanosťou. To ma zaráža.

Ste so sebou spokojný?

- Zákerná otázka. Čokoľvek vám odpoviem, nemôžte mi uveriť. Keď vám poviem, že sa mi na sebe všetko páči, tak mi neuveríte. Ale sebakritičnosť si treba zachovávať.

Čo neduhy?

- Mám sklony často riešiť veci cisárskym rezom. Rovno na mieste činu. Mám totiž pocit, že keď ten kameň neodvalím, nemôžem ho jednoducho preliezť, alebo obísť. Že sa to musí vyriešiť za horúca. Aj som s tým chcel niečo urobiť. Ale čo už v 55 rokoch zmeníte?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.