prevody z účtov majú totiž záverečnú až v pondelok 2.apríla, keďže dnešný posledný marec, ako určuje zákon, je voľná sobota.
Je príznačné, že predĺžené konanie pre podnikateľov a samostatne zárobkovo činné osoby ("závislákov" v riadnom pracovnom pomere sa termín netýka) je hlavnou témou, súvisiacou s daňovými priznaniami. Byrokracia má víkend, a tak sa celé dva dni ešte môžeme vynadívať na peniaze, ktoré v pondelok prepadnú štátu. Teda s výnimkou vykukov, ktorí, ako každoročne, priznajú okrúhlu "nulu" resp. "čistú stratu". Je síce obdivuhodné, ako sa poniektorí dokážu rok čo rok zo "straty" uživiť (a daktorí skutočne do ružova), avšak na tých je takisto ružovučko-guľatučká byrokracia už krátka.
Dva dni pred vyvlastnením majetku by sme, okrem vyplňovania tlačív, mohli obetovať i krátkemu rozjímaniu, z akéhože titulu musíme nechať takto svoje rodiny okrádať. Pretože daňovo-odvodové zaťaženie je na Slovensku nebotyčné, podľa expertných výpočtov údajne najvyššie v strednej Európe, a vyššie aj ako v rade omnoho zámožnejších krajín EU. Ťažko to priehľadne na haliere spočítať, ekonómovia zo Združenia daňových poplatníkov Slovenska došli napríklad k cifre 46 percent. Áno, nedeste sa - z každej koruny, ktorú spriemerovaný Slovák zarobí, cca 46 halierov skonfiškuje štát a sociálne fondy. Aj keby to bolo ale iba povedzme 40, ide o nekresťanské zdieranie. Inak spočítané to znamená, že v tomto roku zhruba do 20. júna pracujeme na "panskom" pre štát. Pričom hovoríme o PRIEMERE, ktorý tlačia "dole" nižšie príjmové kategórie. Nadštandardne zarábajúci "prispievajú" podstatne vyššími čiastkami na tzv. verejnú spotrebu. Čo iného je toto, ak nie feudalizmus?! (Pre zaujímavosť a porovnanie - podľa výpočtov českého Združenia pripadne tento, tzv. Deň daňovej slobody, v ČR na 4. jún. Žiadna veľká sláva, ale v mierke bývalej federácie dosť výrazný rozdiel, a to pri značne vyšších hrubých príjmoch.)
Korektne sa môžeme uzniesť, že prevádzka štátu stojí peniaze a tie musia zaplatiť jeho občania. Toto je axiomatická záležitosť, spochybňovať túto nepísanú spoločenskú zmluvu znamená dostať sa na pôdu anarchie. Kľúčový problém (ktorý sa ako v socializmom zamorenej Európe, tak i na Slovensku stále obchádza) je výklad tejto zmluvy ako neobmedzeného mandátu politikov nafukovať verejné výdavky. U tých sa vždy objavia "nevyhnutné dôvody" k zvýšeniu, keďže vždy sa objavia špecifické nátlakové skupiny, s nezlomným odhodlaním vylobovať či dovydierať vlastné nároky. Za širší a celospoločenský záujem tých, ktorí na horu partikulárnych nárokov prispievajú, nelobuje okrem štandardných ekonómov nikto. Pričom hlas platičov daní nepočuť dokonca z podstaty veci - temer všetci, ktorí sa držia na priemere či plávu pod priemerom, sú zároveň príslušníkmi ktorejsi špecifickej záujmovej skupiny (dôchodcovia, učitelia, poľnohospodári, atď.), a teda poberateľmi istých výhod či dotácií. To im bráni si uvedomiť, že nespútané orgie prerozdeľovania ich v sumári neobohacujú, ale ukracujú. Bludný kruh je uzavretý, keďže únikové cesty sú upchaté egoizmom politikov, maximom uvažovania ktorých sú najbližšie voľby.
Problém je naozaj ozrutný, rozprestiera sa v dimenziách ekonomickej i morálnej. Bohapusté prerozdeľovanie súkromných statkov umŕtvuje hospodárstvo, je najhlbšou príčinou napríklad vysokej nezamestnanosti, nakoľko enormné náklady na pracovnú silu zabíjajú podnikateľskú iniciatívu. Rovnako tak demotivačne pôsobí samotný daňový výrub - predstava, že polovicu zárobku skonfiškuje vrchnosť, priam núti prácu zabaliť, resp. podvádzať. Nižší objem prostriedkov u obyvateľstva následne deklasuje kúpnu silu, ktorej slabosť udiera späť na strane dopytu.
Masívne transfery prostriedkov, "vypálených" štátom, strácajú aj poslednú morálnu opodstatnenosť tým, že sú prerozdeľované v zásade vždy sebeckými a veľmi častokrát nekompetentnými politikmi. Spústa dotácií a subvencií nemá opodstatnenie v základnej solidarite, tisíce činností, ktoré spravuje erár, by súkromný sektor a iniciatíva zvládli omnoho úspornejšie. Je absurdné, ako politici, aby sa zaľúbili tej-ktorej skupine, vymýšľajú nové dávky a podpory, čím mrzačia ekonomické prostredie. Smutné je, že obvykle aj s podporou EU - trebárs integračne povinný zákon o štátnej službe: Miesto časovo vymedzených manažérskych zmlúv na konkrétne funkcie a činnosti v štátnej správe sa zavádza čosi ako rakúsko-uhorskú definitíva s jedenapolročným odstupným.
A tak ďalej - ako pajáci platíme hlúposti na hlúposti. Žijeme v zmrzačenej eurodemokracii; z jednej strany inflácia najroztodivnejších ľudských práv (na dôstojnú mzdu, na zdravé životné prostredie - !!), na strane druhej majetkové nevoľníctvo, DAŇOVÝ ABSOLUTIZMUS.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
