vysokej nezamestnanosti pokladá za najväčší problém slovenskej súčasnosti, podľa posledného prieskumu, až 82 percent občanov, je dosť paradoxné, že doterajšia debata sa v médiách, popri iných kauzách, akosi vytratila.
A pritom by bolo čo chrúmať aj obdivovať; napríklad zdrvujúcu kritiku predsedu SDĽ, ktorý na adresu materiálu ministra vlastnej strany uviedol, že je "formalistickým slohovým cvičením". Problematiku vraj vníma príliš "rezortne" a nepočíta trebárs s vytváraním nových pracovných miest. Špičkový expert Migaš preto hneď vláde aj poradil - vyčleniť z privatizácie "strategických podnikov" prostriedky na podporu malého a stredného podnikania. Nuž, rada radcovi akoby z oka vypadla - je, samozrejme, nešťastná a hlúpa. Takých prevratných múdrostí, s ústrednou ideou nalievať verejné peniaze do "rozvojových programov", však odznelo viac. Ešte jedno šťastie, že niet z čoho; pikantné bolo načúvať týmto "dobrým radám" od tých koaličníkov, ktorí pred dvoma rokmi plošne zrušili Mečiarov "revitalizačný zákon". Aj preto si debata zaslúžila zvýšenú pozornosť. Naznačila politický rozštep vnútri vládneho zoskupenia, inak pozorovateľný aj v iných demokraciách - relatívny realizmus exekutívy versus dravý populizmus značnej časti legislatívy.
Ak nás teda páni poslanci nesklamú, k materiálu predkladateľa Magvašiho pribudne nejaké populistické uznesenie, zaiste aj s prídychom patričnej dramatizácie. Dozvieme sa, čo by mali podľa predstáv snemovne všetko urobiť rezort práce i vláda, aby v tejto, údajne zanedbanej priorite, si koalícia aspoň dodatočne šplhla. Ak už teda hromadne uznala, že tých desať percent nezamestnaných, čo sa vo vládnom vyhlásení sľubovalo, sa bytostne neznáša s reáliami slovenskej ekonomiky. Peter Magvaši dokonca priznal, že tých 10% bolo od počiatku fantazmagorických; čo si už ale ako úbohý minister mal počať, keď politické tlaky boli veľké a predvolebné sľuby závratné.
Nuž, minimum čo sa dalo, bolo nenaštartovať falošné ilúzie, ktoré sa v predvolebnom čase zmenia na centrálne nástupište iluzionistov a tárajov. Strednodobá prognóza zamestnanosti, ktorú si rezort sociálnych vecí nechal vypracovať, aj analýzy nezávislých expertov nadovšetko odhaľujú fatálne nedorozumenie, čo tu vzniklo medzi očakávaniami a realitou. Jednoducho a výstižne vyargumentúvajú to, čo sme k téme už pred časom napísali: Nástroje centrálnej vlády na skresanie nezamestnanosti sú "vodotesne" limitované. Aj vo viacročnom výhľade ide rádovo o zopár percent.
Zverejnená prognóza ministerstva práce (šéfa ktorého zaiste nemožno podozrievať z pravicovej úchylky) hovorí, že aj v tom najoptimistickejšom variante bude na Slovensku v r. 2006 cca 17 percent ľudí bez práce. Potešiť by mohol scenár najpesimistickejší - nijakých 30 a viac, čím sa vyhráža HZDS, ale "iba" terajších 20. Medzitým sa ale ("prajnou" zhodou okolností práve pred voľbami 2002) môže toto číslo vyškriabať až na 22% - údajne iba v tej najhoršej verzii.
Analýza v suchých faktoch demýtizuje aj povery o rýchlej liečbe zahraničnými investíciami - špongia nadnárodných spoločností "vcucne" do r. 2006 nie viac ako 1 percento súčasných nezamestnaných. Netreba to brať ako strašenie, nedajbože zbytočnosť zahraničného kapitálu; ide len to, že jeho pozitívny vplyv na zamestnanosť je záležitosť skutočne dlhodobá. Isteže si investície neskôr budú pýtať aj pracovné sily, po vstupe do slovenských firiem však musia v prvej etape racionalizovať - čiže veru aj prepúšťať. Nepríjemnou odvrátenou stranou mince nezamestnanosti je totiž dnes ešte aj fakt, že ju znižuje PREzamestnanosť v mnohých podnikoch.
Predpovede potvrdzujú aj neodvratné narastanie podielu najmladšej generácie na celkovej skladbe ľudí bez práce - do aktívneho života sa na Slovensku valia silnejšie populačné ročníky, než kdekoľvek v Európe. Toto je demografická konštanta, s ktorou sa fakt nedá pohnúť. Bohužiaľ, pretvára sa pomaly aj v hlavný argument, prečo zatiaľ nezačať so zvyšovaním hranice odchodov do dôchodku. Čiže vidíme tu systémovú previazanosť javov: Nezamestnanosť nefunguje len ako negatívum sama osebe, ale tlačí aj na brzdu nevyhnutných reforiem.
Politici by proste mali začať hovoriť ľuďom pravdu. A tá znie, že nezamestnanosť okolo 20 percent nie je na Slovensku náhodným hosťom, ktorý sa za tri dni vybúri a odíde, ale javom dlhodobým, predurčeným radom špecifických faktorov. Liečiť sa dá iba systémovým ozdravovaním trhového prostredia - napríklad znižovaním daňového zaťaženia. Najhoršie, čo sa dá urobiť, je v predvolebnom ošiali ďalej klamať, sľubovať zázraky, ba dokonca sa o ne pokúšať. Ako naposledy na rokovaní NR SR Jozef Migaš.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
