predstavenia, je komplexné opovrhnutie politikmi a politikou. Vládna suita inkasovala také sprchovanie za studena, na aké si možno navykla aj z médií, z tohoto však vyzerala oveľa väčšmi vytrápená. Starostovia a primátori sú totiž jediní, ktorí majú rovnocennú legitimitu - sú tiež volení priamo občanmi.
Aj keď premiér Dzurinda vo svojom hlavnom vystúpení ubezpečoval, že reforma verejnej správy sa úspešne stočila do cieľovej rovinky, k čomu priložil harmonogram príslušných zákonov, vyvolal zväčša útrpné úsmevy. Nepomohlo ani, že sa vypol k slušnému rečníckemu výkonu - podľa prítomných spravodajcov, keď videl, aká je v sále bojová nálada, odhodil pripravený optimistický prejav a odprednášal realistickejšiu verziu z hlavy.
Predstavitelia samosprávy zahrnuli koalíciu výčitkami s ústredným leitmotívom: Prečo sa "najdôležitejší spoločenský projekt súčasného vládneho zoskupenia dostal do NENAPRAVITEĽNÉHO časového sklzu"? Toto nedokázali uspokojivo vysvetliť ani Dzurinda, ani Mikloš. Tobôž už nie Migaš, Schmögnerová, či Fogaš (ktorí ušli vypískaniu a búchaniu päsťami po stoloch asi len preto, lebo delegáti z "malej politiky" nemajú čas sledovať prenosy z parlamentu). Premiér síce blábolil čosi o ústave, referende, rozpočte, ktoré bránili rýchlejšiemu postupu, s tým by však zabodoval maximálne tak na kogrese SDKÚ.
Koalícia mohla a mala spustiť reformu v prvých dvoch rokoch vládnutia, to je kľúčový a neoddiskutovateľný fakt, ktorý zdôraznil predseda Združenia Sýkora a mnohí ďalší. Dnes je manko fakticky nedostihnuteľné - aj v optimálnom scenári pripadne prenos ťažiska kompetencií a financií až na ďalšie volebné obdobie. Sýkora pomenoval problém síce zastrene, ale presne - vládne zoskupenie nedokázalo garantovať nezvratnosť reformy. Týmto však "ocenil" zároveň aj strany, ktoré majú podľa prieskumov najväčšie šance nastúpiť k moci po voľbách. Neverí im, že rozbehnutý projekt dokončia. A má pravdu.
Rozhorčeným zástupcom samosprávy sa ale dá vyčítať, že kritizovali "politické strany" akosi všeobecne a neadresne. Hoci sú namočené vskutku všetky, je predsa len rozdiel medzi - dajme tomu - DS či SDK(Ú) a povedzme SDĽ na strane protiľahlej. Ono sa to dá faktograficky vydokladovať, že to bola a je práve postkomunistická strana, ktorá sa kúpe v zodpovednosti až po plafón Koncošovej hlavy. Nie je pravda, že "strany" zúžili diskusiu o reforme na počty územných celkov, ako tvrdí Sýkora; pravda je, že SDĽ a SOP otvorili "osmičky" trištvrte roka po uznesení vlády o "dvanástke".
Dá sa chápať, že ZMOS ako nadpartajná štruktúra nechce vstupovať do politických zápasov. Existuje však istá hranica, za ktorou sa žiada dieťa nazvať pravým menom už len preto, lebo na skončenie "tipovacej súťaže" (zase Sýkora) o VÚC už iných možností nátlaku veľa nezostáva. Dzurinda i napr. Hamžík sa síce téme nedohody na vyšších územných celkoch ekvilibristicky vyhli (to je umenie samo osebe), ZMOS-u a každému však musí byť jasné, že pokiaľ tu nedôjde k dohode, nebude z reformy vôbec nič. Darmo demagogicky všetci - vrátane delegátov snemu a všetkých strán - prízvukujú, že "podstatou je prenos kompetencií", ak nebude konkrétnych VÚC, môžu si prenášať kompetencie tak akurát vidlami do špajzy.
Samozrejme, ZMOS si netreba idealizovať, zástupcovia samospráv sú tiež nátlakovou skupinou sui generis, sledujú vlastný záujem. Reformou sa moc priblíži nielen občanom, ale práve najmä im. Mnohí o danej operácii ani nehovoria ako o decentralizácii kompetencií, ale predovšetkým ako o decentralizácii korupcie. Príznačné je, že ZMOS-u na celej reforme - okrem obáv, že sa nestihne - najväčšmi prekáža nová ústavná právomoc NKÚ dohliadať na hospodárenie regiónov a obcí. Sýkora a spol. dokonca vehementne lobovali pri novele ústavy, aby sa právomoci NKÚ takto nerozširovali. Aj úsmevne preto znie výzva stranám, "aby boli ústretovejšie a na svoje kandidátky nominovali viac primátorov a starostov, ktorí budú viac presadzovať záujmy samospráv". Nuž, po prvé, výkon dvojitého mandátu je jav výsostne nezdravý. Po druhé, starostovia a primátori sú z rovnakých matiek a otcov a z toho istého stranícko-spoločenského podhubia, nie sú o nič onakvejší ľudia, ako straníci v republikových funkciách. Sú iba majiteľmi inej optiky, keďže nahliadajú veci z inej pozície. "Vysokí" politici toho pokakali hodne, ale apriórna predstava, že tí "zdola" sú lepší, nepoškvrnení, je falošnou a zvlášť teraz pred reformou (??) aj nebezpečnou ilúziou.
Pre tento moment ale platí, že ZMOS opäť podporil Nižňanského koncepciu, za čo mu buď chvála. Hoci jej sabotérov mohlo aj priamejšie pomenovať. Teraz je už len otázka, na koľko to bude stačiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
