Ja pätnásť mám a milujem, perom si na papier maľujem.

Na lúke snov si s ódou tancujem a Vám tieto slová darujem.

Ja viem, že to, čo cítim, je láska, nie je to klam zradný, žiadna maska.

Cítim lásku ako človek každý, čo miluje a svoje miesto si v živote zužuje.

Z lásky si pokoru a utrpenie v srdci nesie, rád to s láskou než bez nej znesie.

Človek má aj strach a prežíva žiaľ, chce sa s láskou ponoriť v diaľ.

Ja mám taký recept na lásku šťastnú, chytím si milého za ruku, svetlá zhasnú.

Zavrieme oči, do bielej plachty padáme, na posteľ s ružovými lupeňami ľaháme.

My bozkávame sa nežne a pomaly, taktiež, milujeme sa so snami.

V tých snoch celý svet je iba náš, jestvuje a dýcha len pre nás.

Ja v tej chvíli najšťastnejšou som, srdce mám ovinuté bohatstvom.

Farebné kvety pre nás rastú, vydávajú vôňu krásnu.

Škovránky nám spievajú a lastovičky sa k nám sťahujú.

Tu žiadny plač, nárek, žiadne dievča, Marek.

Slnečné lúče vidím siahať k zemi, v pozadí sa tiahne nebo modré, do rúk jeden kvet si vezmi, v srdci zachovaj si spomienky krásne.

Autor: Zuzana Wernerová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.